"Daj to na web," radili mi facebookoví kamaráti, keď som sa im v naliehavo znejúcom statuse posťažoval, že neviem do aktuálneho .týždňa vpratať všetko, čo by doňho podľa mňa malo ísť. A tak aj robím. Takže Massive Attack.

Massive Attack, teda toho času hlavne duo Grant Marshall zvaný Daddy G a Robert Del Naja zvaný 3D sú zvláštna kapela. Ak sa o "kapele" dá vôbec hovoriť. Spoznali sa niekedy v osemdesiatych rokoch v Bristole, kde tvorili - spolu s Trickym a ďalšími významnými Bristolčanmi - dídžejský kolektív Wild Bunch. Začiatkom deväťdesiatych rokov už vystupovali pod doterajším sugestívnym menom a spolu s hosťujúcimi spevákmi nahrali niekoľko výborných platní, ktoré definovali zvuk bristolského trip-hopu. Okrem toho nahrávali a produkovali aj hudbu iných ľudí: od Madonny cez Garbage až po Terryho Calliera.

Za posledných 20 rokov vytvorili niekoľko skladieb, ktoré sa mihli v hitparádach, ale - čo je oveľa dôležitejšie - zasiahli poslucháčov a rokmi nestratili aktuálnosť. Piesne ako Karmacoma, Risingson, Teardrop, Marakesh alebo Inertia Creeps s pomalými bítmi, temným zvukom a skvelým spevom hosťujúcich vokalistov sú veľmi blízko dokonalosti.

Druhý bratislavský koncert kapely bol v Sibamac Aréne, čiže v Národnom tenisovom centre, čo bola dobrá voľba. Menší, akusticky znesiteľnejší a aj trochu krajší priestor bol tým, čo si tento koncert žiadal. To čo v ňom nemuselo byť, bolo rakúske pivo, predávané za jeden žetón a jeden žetón predávaný za dve eurá...

Predskokankou a jednou z hosťujúcich vokalistiek bola Martina Topley-Bird. Suseda z Bristolu, bývalá priateľka a spolupracovníčka Trickyho, šikovná speváčka a muzikantka. Jej asi 40-minútový koncert bol postavený - žiaľ - takmer výlučne na poslednom albume The Blue God. Čím ďalej je Martina od Trickyho, tým je jej hudba menej presvedčivá. Prvý album Quixotic bol celkom dobrý, ten aktuálny je vyslovene slabý. Pritom na koncerte ukázala, aký má krásny hlas, ako vie robiť loopy, hrať na klavíry či cinkať na zvonkohre. Chýbalo tomu "ukotvenie", nejaká hudobná idea, ktorá by jej tvorbu spájala a v ideálnom prípade jej dala hĺbku. Nič z toho nechýbalo, keď Martina o chvíľu neskôr spievala s Massive Attackom. Hlavne prearanžovaný Teardrop jej sadol dokonale. Raz darmo: jej nežný hlas k zvuku temného Bristolu patrí.

Massive Attack odohrali koncert, poskladaný z niekoľkých nových a viacerých starých kúskov. Možno je to len nedostatočnou opočúvanosťou nových vecí, ale zdalo sa mi, že im chýba jednoduchá originalita starých "hitov". Extrémne prosté rífy skladieb ako Mezzanine, Unfinished Synmpathy či Safe From Harm môžu znieť donekonečna a namiesto nudy privádzajú človeka do extáze. Novšie skladby také - zatiaľ - nie sú. Kapela stojaca za 3D a Daddym G hrala presvedčivo, dvaja frontmani vyzerali ležérne, ale svoju prácu si odviedli, výborný boli speváci, teda legendárny reggae spevák Horace Andy, spomínaná Martina Topley-Bird a plnoštíhla, úžasným hlasom obdarená Deborah Miller.

Piesne Massive Attacku majú dve silné polohy: dojímavú a extatickú. Obidve boli v Bratislave prítomné. Teardrop či Angel dojímali, Inertia Creeps či Karmakoma pomaličky gradovali k nezvyčajným výškam (alebo hĺbkam).

Zvláštnou kapitolou bola dokonalá vizualizácia a zaujímavé bolo aj politické posolstvo, ktoré kapela komunikovala. Najprv sa opreli do položiek, ktoré si nechali preplácať členovia britského parlamentu - porovnávali ich s tým, koľko stojí povedzme celodenná strava v Etiópii. Odtiaľ sa mierne posunuli k porovnávaniu bohatstva a chudoby (posun mierny, ale významný: zatiaľ, čo výdavky poslancov platia daňoví popolatníci, na stavbe jachty či súkromného lietadla sa daňoví poplatníci zúčastňujú. Jedno je pre daňového poplatníka čistý náklad, druhé čistý príjem - to sú dosť odlišné veci). Najzaujímavejšie boli citáty slávnych ľudí o slobode. Pre milovníka slobody so síce potláčanými, ale nie úplne potlačenými anarchistickými úchylkami bolo príjemné popri vetách Alexandra Bakunina či Rosy Luxemburgovej čítať aj múdre slová Georga Orwella, Alexisa De Tocquevila alebo biskupa Desmonda Tutu. Posledné dva citáty boli anonymné a napriek tomu najsilnejšie: "The innocent have nothing to fear. / Nevinní sa nemajú čoho báť." a hlavne "Freedom is not free. / Sloboda nie je zadarmo."

Napriek všetkým zmieneným pozitívam som sa nemohol ubrániť pocitu, že Massive Attacku akoby dochádzal dych. Ako keby ich poháňala zotrvačnosť pohybu, ktorý sa naštartoval pred rokmi. Počúvam znovu štyri skladby z nedávno vydanej EP-čky Splitting the Atom a silu starých albumov v nich nenachádzam. Je stále silným zážitkom vidieť a počiť Massive Attack, ale "picking up slowly inertia creeps", "pomaly sa vkráda zotrvačnosť," ako spievali v dobe, kedy to ešte nebola celkom pravda.