Keď mal Jay Reatard nedávno koncert vo Viedni, z nejakých dôvodov sa mi nechcelo vyjsť z domu. A ako to už býva, povedal som si, že si Jaya Reatarda, ktorého platne mám veľmi rád, pôjdem pozrieť "niekedy na budúce."

Už k tomu nedôjde. Jimmy Lee Lindsay, Jr., ako sa Jay Reatard v skutočnosti volal už vo Viedni, ani nikde inde svoje ostré pesničky nezahrá. Jeho priateľka ho našla o pol štvrtej ráno mŕtveho v posteli ich domu v Memphise. Údajne ho skolila (obyčajná, nie vtáčia ani prasačia) chrípka. Isté je, že dnes, v sobotu bude mať v rodnom Memphise pohreb.
Jay Reatard bol "každým cólom rocker." Mal husté, dlhé vlasy, mierne nahnevaný výraz tváre, prenikavý hlas a veľký pesničkársky talent. Hral na gitare tak ako sa na amerického punkáča mladšej generácie patrí: to znamená, že v jeho hre počuť londýnsky punk 77, nirvánovsko-pearljamovský grunge, a zároveň aj americké country s jeho citom pre jednoduchú, melodickú pesničku.

Prvý album vydal Jay Reatard (v neveľmi známom vydavateľstve Goner Records) ako 15-ročný. Jeho kapela sa volala The Reatards, neustále sa menila, až zostál sám, len s často rotujúcimi spoluhráčmi, ktorí ho sprevádzali na nahrávkach a koncertoch. Podľa amerických hudobných médií koncertoval "v maniakálnom tempe". Stihol popri tom nahrať minimálne dve vynikajúce platne s neveľmi optimistickými názvami Blood Visions a Watch Me Fall.

Aké boli jeho krvavé vízie, kam a prečo to padal? Ktovie.

Zomrel nesmierne talentovaný, neuveriteľne produktívny a sebadeštruktívne žijúci mladý človek, po ktorom zostala krásna a silná hudba. Možno mal pravdu Neil Young: "It´s better to burn out, than to fade away."

Posledná pieseň Jaya Reatarda na jeho poslednom albume končí veľakrát opakovanou vetou: "There is no sun for me."

Nech Boh vovedie Jimmyho alais Jaya do večnej slávy a nech mu ukáže slnko, ktoré svieti (aj) pre neho.

Jay Reatard, odpočívaj v pokoji. Je mi ľúto, že som na Tvoj posledný koncert vo Viedni neprišiel.