Rusi stáli pred bránami Berlína a nacisti namiesto toho, aby sa skryli do dier, poriadali bláznivé večierky. Prirovnávať situáciu stav hudobného šoubiznisu k pádu odpornej Hitleroskej ríši je síce nemiestne, ale keď sa pozrieme na odovdzávanie hudobných cien na Grammy Awards a Brit Awards, tak celkom sedí.

Hudobný priemysel je ako veľký zaoceánsky parník, perforovaný množstvom veľkých dier, do ktorých vniká voda, no ten sa so zábavou na palube snaží plávať stále ďalej. Na odovzdávaní cien americkej a britskej hudobnej akadémie sa aspoň raz do roka tvária, že sa nič nedeje. A pritom čísla predaja hudobných nosičov boli na konci roka najhoršie za posledných desať rokov.

Robiť veľké haló okolo seba sa stále oplatí. Gramny a Brit  fungujú ako výborné promo. Stačí sa pozrieť na predaje nosičov na internetovom obchode Amazon.com, kde víťazi hlavných kategórii zaplnil desiatku prvých miest. Pritom ich nahrávky vyšli pred niekoľkými mesiacmi a strop predajnosti mali za sebou. Nie je to výnimočný jav. Podobne to funguje aj na filmových Oskaroch, po ktorých rapídne vzrastú tržby ocenených filmov, ktoré medzičasom vyšli na DVD nosičoch. Výsledkom je, že ocenený album sa predá dvakrát.

Pohŕdať týmito cenami nie je správne, každoročne sa tam premelie množstvo skvelých hudobníkov a nádejí. Vždy sa je na čo pozerať. Hlavne americké ceny dbajú na to, aby bolo jasné, že ani jeden z ovenčených hudobníkov nespadol zo stromu a začal robiť hudbu, ktorá tu nikdy nebola. V popmusic totiž existuje kontinuita, kde každý nový umelec stojí na pleciach velikánov.

Skupiny Mumford and Sons a Avett Brothers si zaspievali s Bobom Dylanom. Mick Jagger, sám legenda, zas vzdal hold soulovému velikánovi Solomonovi Burkeovi, ktorý tu bol ešte predtým, než The Rolling Stones nahrali prvú notu. A štyri speváčky dneška zas vzdali hold soulovej legende Arethe Franklinovej, bojujúcej v súčasnosti s vážnou chorobou. Je to veľmi sympatické gesto.

Poďme k samotným víťazom. Hudba a jej chute sú tak široké, že víťazi jednotlivých kategórií sú skutočne tými najlepšími. Hudba nie je šport, nedá sa merať. Ceny poukazujú skôr na trendy v popmusic a vyzdvihnutím niekoľkých mien tak vytvárajú akúsi vlnu záujmu. „Vyhajpujú“ ešte viac to, čo bolo už „vyhajpované“. Úžasný rok má za sebou britská štvorica Mumford and Sons. Pesničky z debutového albumu Sigh No More hrala nedávno po britských baroch a dnes sa raduje zo sošiek, ktoré utŕžili na Gramnmy a Brit. Náročnejší fanúšik ocení, že ide o revivalistické folkovú kapelu, používajúcu bendžo, dupák, podobný skupine Lojzo, akustické gitary, kontrabas, harmoniku. Ak berieme víťazstvo Mumford and Sons ako poukázanie na návrat klasických folkových pesničkárov, tak je to v poriadku. No v tomto žánri dnes pôsobí niekoľko oveľa zaujímavejších mien.

Víťazstvo kanadskej alternatívnej skupiny na oboch stranách Atlantiku tiež symbolizuje jednu zo zmien v hudobnom šoubiznise. Na vrchol už môže dosiahniť aj skupina alebo interpret, ktorý na to nepotrebuje veľkú firmu s "tlačenkovou" mašinériou marketingu. Stačí, keď nahrá a vydá album na malej nezávislej značke. Arcade Fire odmietli ponuky major labelov, pretože sa dobre cítia vo vydavateľstve Merge Records.

Trend prieniku nezávislých skupín na prvé priečky hitparád po celom svete je dnes samozrejmosťou. S ním sa ale vytráca samotný zmysel slova alternatíva. Tento štýl alebo skôr hnutie začalo fungovať v osemdesiatych rokoch ako protipól k vtedajšiemu hitparádovému popu. Keď si pozriete nominácie na Grammy alebo Brit, dnešní alternatívni umelci sú na jednom zozname spolu s Take That, Justinom Bieberom alebo Lady Gaga. Je jasné, že po hudobnej stránke toho nemajú takmer ničo spoločné, ale určite dnes nestoja v opozícii. My si robíme svoju vec, vy svoju. Aspoň hudobný šoubiznis pochopil, že alternatívu ako takú už nemôže ignorovať. Aj preto, že tam dnes tečú oveľa väčšie peniaze ako v minulosti.

A teraz sa Grammy a Brit Awars pokúsme preniesť do slovenskej reality. Je to ako porovnať hru FC Barcelona so Slovanom Veľké Kapušany. Porovnanie nie je príliš férové, veď chalani z piatej ligy robia, čo môžu, ale pozrite sa napríklad na Rihannu. Jej pesničky sú bez chuti a zápachu, no nikto nemôže vyvrátiť, že to dievča vie skutočne spievať. Dá sa to povedať o našich hviezdach slovenského popu? Zuzana Smatanová? Ale prosím vás! Slovenský hudobný šoubiznis pripomína starú konzervu, zastrčenú na poličke v špajzi, kde kvasia tie isté mená a nové do nej nemajú prístup. Našťastie, aj u nás je cítiť trend „do it yourself“ a alternatívni hudobníci, ktorí nemajú prístup do mainstreemových rádií a TV (jedine, keby tam išli variť), sa dnes bez nich bez problémov zaobídu. Na rozdiel od Grammy, kde na jednom pódu hrá Justin Bieber a potom Arcade Fire, sú slovenský pop a alternatíva sú dva rozdielne svety, medzi ktorými je hlboká priepasť.  Ale tú nevykopali alternatívci, ale komerčné rádiá a telky, ktoré sa boja „inej" hudby (pozn. red. slovo "iná" znamená, že sa nepodobá na Elán) ako čert kríža. Mali by si zobrať príklad z Grammy.