Rozhovory sú tradičným žánrom žurnalistiky. Viac či menej informovaný novinár sa stretne s politikom, vedcom, športovcom, modelkou, bankárom, revolucionárom, umelcom či podvodníkom a položí mu zopár otázok, ktoré (dúfa) by na jeho mieste radi položili čitatelia jeho plátku, nahrá si respondentove odpovede, prepíše ich, niekedy (ak je respondentom Slovák, tak vždy) mu ich musí dať autorizovať a potom ich publikuje vo svojom médiu.

Niekedy sú rozhovory nepríjemné. V tomto nezávidím kolegom, ktorí musia robiť rozhovory s politikmi. My, čo píšeme o kultúre to máme oveľa príjemnejšie. Takmer výlučne sa stretávame s ľuďmi, ktorých si vážime. Aj tak to však niekedy (občas) dopadne trápne a inokedy je to v poriadku, len nepreskočí ona povestná "iskra". Vždy sa mi napríklad vráti nepríjemná chuť na jazyk, keď si spomeniem na rozhovor s dvomi talianskymi spisovateľmi, ktorý skončil hádkou a mojim odchodom z kaviarne bez rozlúčenia (s odstupom času si myslím, že fiasko spôsobila unikátna zmes mojej nepripravenosti a ich arogancie).

Niekedy, naopak, sa rozhovor zmení na začiatok dlhotrvajúceho priateľstva. V mojom prípade to tak bolo napríklad s pesničkárkou (a polovicou slávnych Lamb) Lou Rhodes, s fotografom Steveom Gullickom, spisovateľom Vladimirom Sorokinom alebo s režisérom Fridrikom Thórom Fridriksonom. No a včera sa to udialo s Glenom Hansardom, frontmanom The Frames a The Swell Season.

Asi o jednej mi zavolal Gešo z Pohody, že ak chceme, tak môžme urobiť face-to-face rozhovor s Glenom Hansardom. Samozrejme, že sme chceli, lebo The Frames a The Swell Season máme radi a ktovie kedy budú znovu v našom meste. Tak sme si spolu s Bálikom pripravili zopár otázok a vydali sme sa do divadla Aréna, kde Glen a Swell Season večer vystupovali. Glen sedel na schodíkoch tourbusu a popíjal kávu. Zoznámili sme sa, podali sme si ruky a chvíľu sme hľadali miesto, kde by sme sa mohli nerušene porozprávať. "Poďme do tourbusu," hovorí Glen a vzápätí ho nasledujeme do najsúkromnejšieho priestoru, ktoré si kapely na dlhých turné strážia ako kreditku vo vrecku nohavíc. 

Manažér nám ešte stihol povedať že "you have fifteen minutes," ale to sme už s Glenom sedeli v pohodlných kreslách. Položili sme mu otázky, ktoré sme si pripravili a on na ne odpovedal. Ale to nebolo to najpodstatnejšie. Glen rozprával otvorene, dotýkal sa hlbokých, možno aj trochu bolestivých vecí (neúspech, úspech, vzťah s Markétou Irglovou, zmysel všetkého čo človek robí), hľadal správne slová, hovoril o svojich neistotách, o tom, čo tu po človeku zostane, o tesárčine, o tom, čo preňho znamenal Oscar, o Springsteenovi, Dylanovi, Cohenovi. Asi tak po troch minútach sme s Bálikom zabudli na to, že robíme rozhovor. Hoci sme sa s Glenom stretli prvý raz, bol to rozhovor troch mužov v strednom veku o živote, o hudbe, ktorú majú radi, o vzťahoch, o všeličom. To, že robíme rozhovor nám pripomenul až manažér, ktorý asi po dvadsiatich minútach nakukol do tourbusu. Glen mu však povedal, že je to "alright" a že "no hurry" a pokračovali sme ďalej.

Nakoniec nám Glen urobil exkurziu po tourbuse.

Keď som potom večer počúval jeho a Markétine pesničky, zdalo sa mi, že im lepšie rozumiem. Glen nás pozval do tourbusu a tak trochu aj do svojho sveta. Bol to jeden z najpríjemnejších rozhovorov, aké som doteraz robil.

Podstatnú časť Glenovho rozprávania si môžte prečítať v tlačenom .týždni o týždeň.