Naozaj - prečo na ne chodíme? Rok čo rok strávime tri noci v nekomfortnom prostredí PKO, spravidla frfleme na line up, nepáči sa nám catering, organizátorom vyčítame, že zostávajú v minulosti, že nie sú schopní urobiť "moderný" festival. A napriek tomu sme tam o rok znovu.

Tu sa množné číslo mení na jednotné - určite je nás podobne postihnutých viac, ale hovoriť môžem iba za seba.

Na džezáky chodím rok čo rok preto, lebo sú súčasťou môjho života. Chodil som tam ako vysokoškolák, ako fanúšik jazzu, ako mladý otec rodiny, chodil som tam ako kníhkupec (dokonca sme tam s kolegami z Artfora predávali knihy a platne), chodím tam ako muž v stredných rokoch, ako novinár. Žiadna iná udalosť - s výnimkou nedeľného kostola, Vianoc a Silvestra - nemá v mojom živote takúto pravidelnosť a kontinuitu. Dokonca aj najlepšia a najviac milovaná Pohoda je súčasťou môjho leta len slabých 13 rokov. Na džezákoch som bol prvýkrát v roku 1982...

Víkend s džezákmi je pre mňa návratom do krajiny, v ktorej som voľakedy žil. Nie, nemyslím tým komunistické Československo, ale Krajinu Jazzu. Bolo niekoľko rokov v mojom živote, kedy sa mi zdalo, že je zo všetkých hudobných krajín najdôležitejšia a najzaujímavejšia. Možno, že to tak je stále, ale už nie pre mňa. Jazz sa však pre mňa v posledných rokoch stal zaujímavou "dovolenkovou destináciou". Z času na čas si tam zájdem a skoro vždy pritom pookrejem. Nepotrebujem počuť najaktuálnejšiu avantgardu, stačia mi šikovní muzikanti so swingom, groovom a nápadom. Pravdaže, dostáva sa mi to aj mimo džezákov, ale tam je toho najviac a je to najkoncentrovanejšie.

Džezáky sú pre mňa miestom objavov. Skoro vždy ma na nich niečo zaujme. Tu som objavil napríklad Hiromi, Esbjorna Svensona (nech mu Boh dá večnú slávu), The Bad Plus, ale aj Rada Tarišku, Martina Valihoru, Ľuba Šrámka, Luciu Lužinskú alebo Ondra Krajňáka. V niektorých prípadoch sa z toho stali hlboké hudobné priateľstvá.

Tak preto ak môžem, tak sa každý rok džezákov rád zúčastním.

Aj tento rok. Teda vlastne dnes. Za pár hodín.

Už sa na to teším.