Dvadsať rokov je zaujímavý vek: človek už nie je tínedžer, no ešte nie je celkom dospelý. Už môže voliť a piť pivo, no väčšinou ešte nemusí chodiť každé ráno do nudného zamestnania. Už sa párkrát zrazil s nepríjemnou realitou, no ešte nestratil ideály.

Artforum má dvadsať rokov.

Hoci som už zabudol na mnohé detaily, stále si na to pomerne dobre pamätám: posledné roky komunizmu, samizdaty, tajomný underground a pestrofarebná nezávislá scéna, Jazzová sekcia, podpisy na podporu zavretých a súdených kamarátov, Bratislavská päťka, Revolver Revue, Fragment K, Sport, Spusa (Společenství přátel USA), Lidovky, kazety od Petra Cibulku (toho, čo neskôr zverejnil slávny “zoznam”), sviečková (demonštrácia), Palachiáda, prvé Šimečkove poviedky v Dotykoch a Tatarkove texty v Slovenských pohľadoch, koncerty na Garde, v Primafe a u Rolanda,...

Z toho všetkého vzniklo vo februári 1990 Artforum. Najprv sme si mysleli, že budeme pobočkou Jazzovej sekcie, ktorá práve pod týmto menom (Artforum) ešte koncom osemdesiatych rokov začala znovu pôsobiť. Chceli sme organizovať koncerty a výstavy, vydávať a predávať knihy, iniciovať divadelné predstavenia. Chceli sme sa stretávať, chceli sme byť spolu a venovať sa veciam, ktoré sme mali radi.

A vlastne sme to aj robili. A vlastne to Artforum robí celých tých dvadsať rokov.

Vo februári 1990 sme zorganizovali dve akcie: koncert Karla Kryla v PKO a Koncert pre Artforum v Dome lodníkov. Už si celkom nepamätám, čo bolo skôr, ale týmito dvomi akciami začalo verejné pôsobenie Artfora. Z koncertu Karla Kryla mi utkveli v pamäti tri veci:

1. Prvýkrát nám niekto (vydavateľstvo Bonton) chcel dať niečo (Krylovu platňu Rakovina) “na faktúru” a my sme nevedeli, čo to je.

2. Zoznámili sme sa s vtedajším riaditeľom PKO pánom kúzelníkom Alexandrom Geričom, ktorý chcel vidieť (vo februári 1990!) písomné povolenie na to, aby sme koncert mohli urobiť – ukľudnil ho až telefonát s Karlom Srpom, vtedajším námestníkom ministra kultúry ČR. Nebolo to príjemné zoznámenie.

3. Krylova manažérka Saša nás po koncerte chcela dať z nejakého dôvodu k súdu. Tiež to nebolo príjemné, no so Sašou sme sa neskôr stali priateľmi a všetko sa na dobré obrátilo.

Na Koncerte pre Artforum vystúpil MCH Band a brnenská skupina E (Kokolia, Ostřanský, Václavek). Kamaráti zo Zlína nám pár dní pred koncertom ponúkli knihy exilových vydavateľstiev, ktoré sa po páde komunizmu prvýkrát dostávali do Československa. Išli sme ich zobrať do Zlína (ešte sa oficiálne volal Gottwaldov) a na plagát sme napísali, že okrem hudby, piva a párkov sa bude pred koncertom predávať exilová literatúra. Tak to aj bolo. Prekvapením bol fakt, že dve hodiny pred plánovaným začiatkom koncertu prichádzali ľudia práve kvôli tým knihám. Do začiatku koncertu sa takmer všetky – hoci boli na svoju dobu dosť drahé – predali.

Tak sa Artforum prirodzene začalo venovať hlavne knihám.

A venuje sa im dodnes, spájajúc pritom nadšenie a idealizmus odrasteného tínedžera s vážnosťou a profesionalitou dospelého občana. Ako človek, ktorý sa celý čas pohyboval v blízkosti Artfora a nejaký čas aj v jeho vnútri viem, že to nebolo ľahkých dvadsať rokov. Boli to však zároveň roky plné vášne, krásy, roky prepletené priateľskými vzťahmi, roky “dobrodružstva myslenia”.

Nech je taká aj ďalšia dvadsiatka!