Ten „feťáčik“, ako Lyrika na twitteri označil futbalový reprezentant Slovenskej republiky Weiss, po potýčke v reštaurácii, kde Lyrik schytal stoličkou do hlavy, je spoluautorom albumu Modré hory: BIG BEAT, čo je podľa mňa najlepší album, ktorý na Slovensku za posledné roky vyšiel. Dokonca si dovolím tvrdiť, že nikto sa ešte tak nepriblížil genialite Štrpkových textov ako práve Lyrik. V mojom rebríčku je to pravý, nezávislý trubadúr vzácneho druhu – rebelského a nepoddajného. Za čo, samozrejme, platí. Pobytom v undergrounde.

Naša kapela má práve dvadsať rokov. Zistila som to len náhodou, pretože sme si raz dávno všetci prisahali, že žiadne jubilejné koncerty nebudeme nikdy mať, lebo je to nechutné. Dvadsať rokov, to už je dospelý zver. Už má vcelku koordinované pohyby a už ju môžeme len tak zľahka naťukávať a púšťať na výlety. Už vie aj stratiť hlavu a nenabúrať v prvej zákrute. A ak jej doprajeme kvalitnú duševnú stravu, a nie len prvoplánové seno, s chuťou sa pustí do dlhého cvalu pre radosť nás všetkých. Niekedy nás dokonca sama prekvapí a my od radosti krútime hlavami, pretože na tom máme už len pramalú zásluhu.

Vygrantované literárne časopisy. S názvami, o akých som v živote nepočula. Raz za čas sa ozvú a chcú nejaké texty pesničiek, úryvok z prózy, poviedku. S ospravedlnením, že honorár pre autorov nemajú z čoho poskytnúť. Vzdychnem a niečo im pošlem. Vzápätí napíšu, že potrebujú foto. A ešte životopis, ale taký – nejaký neformálny, mám napísať, čo rada jem, čítam, aké farby preferujem, kam rada chodím atď... Zanadávam, lebo neznášam takéto vtipnôstky, len ma oberajú o čas, mňa, ktorá nie som ani na fejsbúku. Ale niečo im pošlem, nech už mám pokoj.

Finále majstrovstiev sveta vo futbale sledovali dve miliardy ľudí. Parím medzi nich. Akosi ma to celé strhlo. Najprv ma uchvátil komentátor Marcel Merčiak. Tomu hovorím druhý plán! Oproti nudným Rakušákom, ktorí sucho komentovali každú piatu nahrávku, my sme mohli ulietavať na okrídlených informáciách, ktoré síce často nesúviseli s tým, čo sa odohrávalo na trávniku, ale to vôbec nevadilo, naopak, ten prúd plný športových metafor pána Merčiaka ma ohúril tak, že na ďalší zápas som sa tešila už len kvôli nemu.

Dvadsaťštyri zastávok MHD v Bratislave je zamorených hustým, zvukovým smogom. Hrá na nich rádio. Štyridsiatky na teplomeri, do šialenstva nechýba veľa. Klinec do rakvy vám zatlčie Marika alebo Jožo. Však viete, ktorí. Mesto v spolupráci s Dopravným podnikom sa rozhodlo zbaviť občanov posledných zvyškov osobnej slobody a na voľnom priestranstve im búši do hláv rádiové splašky.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.

Pomaly sa lúčim so štvrťou, v ktorej som žila takmer dvadsať rokov. Chodím po uliciach, dumám o tom, ako sa za celý ten čas zmenila, a aj keď je nočný život v nej občas vyšinutý a teším sa na život v pokojnejšej štvrti, nedokážem sa odpútať z tohto jej „bordelu“ bez ľútosti. Vždy ma dojímala atmosféra staníc a táto podstaničná „holka“, so svojskou atmosférou malého bratislavského Žižkova okolo budovy YMCA, bola čímsi vysnívaným. Ako keď v jednej poviedke chlapec ušiel k cirkusu a býval v skutočnej maringotke.

Ľudia sa menia. Nie len sami od seba. Sme to, čo robíme, čo žijeme, kam patríme. Darmo mi môže najlepšia kamarátka, ktorú poznám od detstva a ktorá sa presťahovala do solídnej rakúskej dedinky, rozprávať o strašnom škreku strák, ktoré ich budia z košatej koruny stromu za oknom, keď žijem na prízemí v centre, na okolí sú tri hudobné kluby a budia ma bitky, nájazdy skínov a opilci všeobecne. Alebo skôr – už ma ani nebudia.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Hneď po skončení vysokej školy som pracovala ako zamestnankyňa v dvoch súkromných firmách, kde ma to nesmierne bavilo. Síce za minimálny plat, ale všetky odvody som poctivo odvádzala dvadsať rokov. Žiť z minimálnych príjmov nie je vždy zábava, ale keď sa rozhodnete v živote slobodne tvoriť, za tú voľnosť to stojí. Minulé leto som ostala nezamestnaná. Tiež som to privítala s otvorenou náručou, pol roka som žila z podpory a písala vlastnú knihu a onedlho na to som otehotnela. Dar z čistého neba!