Vraciam sa z návštevy u svojej sestry z Prahy, kde sú detské ihriská strážené vrátnikmi a udržiavané záchody s prebaľovacími pultmi. Staré ihriská nezmizli, sú zrekonštruované a pribudli k nim nové. Čumím na ohromnú šmýkačku napasovanú do petřínskeho svahu ako kovový vodopád. Pýtam sa sestrinho muža, ako je možné, že ihriská nezmizli ako u nás. Vraví: „Nedali si ich zobrať.“ Hovorím: „Kto?“ Pokrči plecami: „ Aktivistky, matky, právničky, disidentky.“ A to je ten rozdiel medzi nimi a nami. Angažovanosť verejná, ľudská.

Žijeme v krajine, kde sú novinári trestne stíhaní za pravdu, sú vláčení po súdoch, ktoré sa často končia horibilnými pokutami pre médiá. Žijeme v krajine, kde štát z našich daní vyciciavajú paraziti rôzneho druhu a veľkosti. Niektorí narástli do takých rozmerov, že už si myslia, že štát, to sú oni. Môžu si kúpiť takmer všetko a takmer všetkých. Uplácanie je spôsob, akým veslujú z jednej strany na druhú. Leštia si ego, zakladajú nadácie. Ponúkajú svoje sponzorské peniaze ako odpustky.

Na vzácnych miestach, kam ešte noha developera nevkročila, v nádherných industriálnych priestoroch pražskej Meet Factory, sa konal prvý ročník festivalu Magorův Smíchov. Ešte dnes sa spamätávam z jeho atmosféry, hoci to bude už týždeň, a rozmýšľam, ako je možné, že niektorí ľudia dokážu ešte aj po smrti robiť čarovné veci a spájať iných ľudí neuveriteľným, priam zázračným spôsobom. Ivan Martin Jirous, básnik a disident, zvaný Magor, to robil celý život. A tak nie div, že jeho duch sa vznášal celým podujatím v tej najlepšej forme, odvaha, radosť a prajnosť sa dala krájať.

„Děkuji ti Pane / za lásku i smrt / děkuji ti Pane / za pořádný mrd“. Pesničkárka Dáša Vokatá musela svojím posledným albumom prekvapiť aj tých, ktorí jej tvorbu poznajú roky. Koho by napadlo, že táto kráľovná českého disentu sa rok-dva po Magorovej smrti vrhne do labutích ľúbostných piesní, ktoré sú také mocné, že si ich ťažko mohla vycucať z prsta. Tie najlepšie pesničky majú jedno: Obrovský dôvod na to, aby vznikli. V tom majú výhodu autori, ktorí sa poctivo životom predierajú, oproti tým, ktorí vedia všetko „ošáliť“. V albume Dva divoký koně Vokatá zúročila celý svoj život umelkyne, ktorú v mladosti vyštvali z ČSSR.

Jedna z najlepších pesničiek na tomto svete je Redemption Song od Boba Marleyho. Pieseň spásy. Jej druhá sloha je zvlášť omračujúca: „Emancipate yourselves from mental slavery / None but ourselves can free our minds / Have no fear for atomic energy, / ´Cause none of them can stop the time.“ Keď sa to preloží do slovenčiny, stratia slová svoj do mramoru vytesaný cveng, ale nech: „Osloboďte sa z mentálneho otroctva / Nikto okrem nás nemôže dať našim mysliam slobodu /Nemajte strach z atómovej energie / Pretože nezastaví čas.“

„Humor je najkratšia cesta jedného človeka k druhému“. Tvrdil počas svojho života George Wolinski, zavraždený člen redakcie Charlie Hebdo. V čase útoku mal osemdesiat rokov. V Echu24 je vyfotený s karikatúrou holej ženy, ktorej rozkrok značí dvojité v – podpis autora. Títo ľudia pestovali humor ako životný štýl. Boli to bohémi, umelci a veľkí sympaťáci. Slúžili karikatúre, tomu hara-kiri umeniu skratky, vyšľahali ju na maximum a keď hrozila odplata za to, čomu celý život verili, necúvli.

Aký je štát hospodár a vlastník v súvislosti s predraženými nákupmi v zdravotníctve, už vidí každý. Nikoho netrápi, že v kultúre sa deje presne to isté. Tíško a spokojne tu prežíva ten istý, socialistický kultúrny model, kde sa plytvá a korumpuje rovnakými miliónovými sumami. Z daní nás všetkých platíme kultúru ako jeden obrovský, betónový moloch, s ktorým si nikto netrúfa pohnúť. Od čias Novembra tu nebol jeden minister kultúry, ktorý by priniesol do financovania kultúry systémové zmeny. Nie občan, kultúru u nás robí výhradne štát a jeho úradník.

Náš pradedo bol piatym, najmladším synom talianskej rodiny kamenárov, ktorí prišli na východné Slovensko stavať železničnú trať a už neodišli. Keď mal pradedo deväť rokov, paličkou pichal kdesi na lúke do osieho hniezda práve v momente, keď šla okolo v koči na krstiny čerstvo narodená prababička. Zúrivé osy vyleteli z hniezda a dopichali ju. Rozzúrená prababičkina rodina chlapca chytila, doviedla ho domov k jeho kamenárskym rodičom a tí museli miestoprísažne sľúbiť, že ak bude z dievčaťa kalika, keď vyrastie, bude si ju musieť náš pradedo zobrať za ženu.

V utorok 16. septembra bude už po deviaty raz udelená cena Anasoft litera. Toto rešpektované ocenenie zrkadlí stav slovenskej literatúry.

Nie je nič malichernejšie ako tieto liberálno-konzervatívne vojny, ktoré zas zaplavili internet po videu s Mariánom Kuffom. Je mi z nich nanič, pretože sú také zbytočné a stoja iba na obmedzenosti na oboch stranách. V našej hudobnej kapele sme všetci bezbožníci. Nechodíme do kostola. Naša viera tu je, ale nedokážeme ju definovať nábožensky. Stalo sa nám však, že nás začali v kláštore počúvať mnísi. Jedného pekného dňa sme sa opatrne zoznámili a odvtedy si navzájom vymieňame baktérie – v duchovnom zmysle.