Dnes sme spolu s Artforom vyhlásili anketu Kniha roka. V piatok sa začína Pohoda Indoor Camping Festival, čiže malá zimná Pohoda.

Dežo Ursiny zomrel pred dvadsiatimi rokmi, 2. mája 1995. Potichu to pripomenul dokument Momentky (2008) režiséra Petra Krištúfka. Ten film si podržal hodnotu svedeckej výpovede, Dežove pesničky znejú čoraz lepšie, len všetci, čo vo filme účinkovali, sú o sedem rokov starší, alebo nežijú.

Nechcem zneužívať blog .týždňa na propagáciu mojej kapely Živé kvety, ale nemôžem inak. Cez víkend nás kamarát upozornil, že Peter Cmorík spieval na predvolebnom mítingu neznámu pieseň, ktorej slová pochádzajú z našej skladby Bez konca z rovnomenného albumu, no hudba bola úplne iná. Skoro ma porazilo!

„Ty Praha naša stoceckatá!“ Volali sme v eufórii ešte na Nuselskom moste, až sa nám hlava točila z odleskov kupol a striech. So Stokou naša kapela stratila domov a vzápätí ho našla v klube Vagon na Národní třídě. Hneď na prvý koncert prišiel básnik Magor, vo svojom americkom klobúku vošiel do šatne, z plátennej tašky vytiahol naše cédečká a dával nám ich podpisovať! Mysleli sme si, že sa nám sníva. Potom sa postavil pod pódium s prekríženými rukami a celý koncert tam stál ako osobná ochranka.

Zázrak. To je pre mňa včerajšia návšteva objektu bývalej bratislavskej Cvernovky. Zázrak, ktorý nepotrvá večne, ale ten zážitok je ohromný. Že sú tam ateliéry a neoficiálne galérie, to viem dávno, aj to, že tam mnohí umelci nielen tvoria, ale aj bývajú, viem, keďže naša kapela má skúšobňu priamo v miestnosti, ktorá je súčasťou bytu Blaha Uhlára. Ale to, že v Cvernovke vzniká komunita ľudí, ktorí tam existujú a tvoria spolu presne tým vysnívaným spôsobom parížskych či newyorských avantgárd, to mi došlo až včera.

Lucia Piussi, speváčka, spisovateľka, Zuzana Piussi, filmová dokumentaristka, Peter Wilfling, spolupracujúci právnik VIA IURIS. Hudobný doprovod: Peter Bálik, gitarista skupiny Živé kvety. Moderoval: Peter Ničík

Zásadný rozdiel medzi rakúskym pôrodníkom a naším je počet pacientov. Pocítila som to na vlastnej koži pri pôrode v rakúskom Hainburgu. Pán doktor Lokša, lekár pôvodne slovenský, okolo mňa krúžil ako družica, vždy sa zjavil na izbe či v ordinácii, pozeral sestričke do záznamov, všetko kontroloval a keď tam nebol, každú chvíľu telefonoval. Nebola som protekčný pacient. Nebola som dokonca ani jeho „zazmluvnená“ rodička. Len sme sa rozhodli rodiť v najbližšej nemocnici v Rakúsku a on mal na svoju pacientku čas. Cítila som sa ako vo vatičke.

Vždy, keď vidím v kalendári 14. marec, zaplaví ma pocit nechutenstva. Mierna paralýza. Tie dátumy sú v mojej pamäti zviazané v rovnakej šedivej kôpke, banálne a smutné ako staré regionálne noviny. Skupinky náckov v nich strašia za bieleho dňa v centre mesta či pochodujú vyprázdnenými ulicami v sprievode policajtov a svojich spolubojovníčok s účesmi à la helma. Alebo nás v duchu vidím na pódiu s kapelou, kým pár metrov od nás demonštrujú svoju nenávisť frustrovaní vyznávači nostalgie na cudzí úkor. Tento rok sme pred štrnástym marcom ušli.

Skupina Živé kvety, známa doteraz skôr pesničkami o láske a rozchodoch, prípadne protest songami proti vražde Daniela Tupého či podporou popálenej Natálky vstúpila do predvolebnej kampane hymnou SaS. Neveríte? Neverte!

Hybridná vojna je geniálny vynález. Zaslúžila by si pekelnú nobelovku, ak jej autorom nie je diabol sám. Veď kto mohol vymyslieť taký prostý, univerzálny vzorec, ktorým sa všetko kultúrne, vyspelé, západniarske, k čomu sme sa desaťročia obracali zbožne ako slnečnice ku slnku, zmení na prehnité a zvrátené? Čo je to za prostá a geniálna stratégia, ktorá sa šíri ako vírus a darí sa jej rozbiť všetky pestované záhradky a predzáhradky v našich hlavách silou sprostého výsmechu a spochybňovania? Bez použitia akejkoľvek fyzickej zbrane či nátlaku?