Martinom Kliebl a Jožo Chartaoui hovoria o ich turistickom sprievodcovi Petržalkou, ktorý sa im podaril. Viac na stránke www.konduktor.sk

Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Mierne zakrivené živé ploty, pasienky s pohodlne odpočívajúcimi kravami, rodinné dedinské hostince, s láskou opatrované kamenné domy, drevené okenice – neskutočne sa teším na svoje ďalšie potulky po francúzskom vidieku.

Toto leto je bez uhorkovej sezóny. Sprevádzajú ho samé apokalypsy. Zaznamenajme aspoň tri. Tá prvá je našská, slovenská, rozmerom kukučínovskej Rysavej jalovice ako stvorená pre letné fiesty literárnych vedcov. Tvorí ju krátka novinová správička z denníka SME Martinom hnali kravy: „Deväťdesiatdeväť jalovíc z dražkovského družstva sa vracalo z trojtýždňovej paše na Martinských holiach.

Trikrát zo zasneženého Nemecka: o kresťanských demokratoch, ktorí už príliš nechcú byť kresťanskými demokratmi, o Zelených, ktorí oslávili 30 rokov a na záver o kráse snehu.

„No teraz rakovina smútku pohltí môj púčik / Vyženie prirodzenú krásu z jeho líc / Navonok nechá len prázdny ducha tieň, / Tak mdlý a úbohý, ako vzhľad chorých maláriou!“ Constance v Kráľovi Jánovi, 3.4.87-90, W. Shakespeare