Včera som nakrúcala vo filme scénu, kde hrám samu seba o 50 rokov. Okrem toho, že som sa tešila na to, že si zahrám prvýkrát v živote babku, tešila som sa aj na svoju masku.

Nikdy som nemusela rozmýšľať nad tým, koho budem voliť. Vždy som to vedela úplne jasne, a nemusela som sa nad tým vôbec zamýšľať. Až doteraz. Áno, aj ja patrím do skupiny ľudí, ktorí sa asi až v posledný moment rozhodnú, ktorú opozičnú stranu si vyberú.

Stojím na pumpe pred stojanom na slnečné okuliare. Všetky majú rovnaký tvar, len farbu majú inú. Čisté osemdesiate roky. Márne hľadám niečo, čo vyzerá trošku inak. Radšej sedemdesiate, úplne najradšej šesťdesiate, alebo prosto bársčo.

Aj v Bratislave už zúri leto v celej svojej kráse. Leto nepríjemné betónové – to je to, ktoré preklínate, keď sa vidíte ležať niekde pri vode a piť orosené predražené pivo z maringotkového bufetu a jesť žuvačkové langoše, ale zrazu sa prebudíte na to, ako kráčate za neznesiteľnej horúčavy počas pracovného dňa v šedivom prostredí našej metropoly, leje z vás pot a zvoní vám mobil.

Keď som vošla do areálu toho buddhistického chrámu, panovala tam radosť. Ľudia posedávali na lacných plastových stoličkách na záhrade, jedli šošovicu s ryžou a pili bublinkové nealko nápoje ufónsky zelenej farby.

V našej zemepisnej šírke sa manželstvo považuje za akt lásky. Berú sa ľudia, ktorí sa majú veľmi radi a rozumejú si. Nebolo to tak vždy a ešte stále to tak nie je všade.

Minulý týždeň som sa vybrala do Tatier. Zarezervovala som si ubytovanie na Chate pri Zelenom plese a napriek zlému počasiu a ešte horším predpovediam, že sa bude práve v dni môjho výletu zhoršovať, som sadla na skorý ranný vlak do Popradu a vyrazila som.

Absolvovala som prechádzku podvečernou Prahou. Aj keď ten nevkus a zdieračstvo na Karlovej ulici ťažko nazvať Prahou.