Prezident Svetovej banky zariadil svojej priateľke teplé miestečko so skvelým platom, a preto by mal odísť – kto by nesúhlasil? Teda, v prípade, ak by sedeli tieto vstupné fakty.
Svetová banka je inštitúcia, o ktorej zmysle je dnes možné debatovať a na ktorej zlyhania (najhoršie sú z kategórie opakovanej finančnej pomoci, ktorá poslúžila výhradne na obohatenie a vyzbrojenie nejakého skorumpovaného diktátorského klanu) možno donekonečna poukazovať. V povedomí väčšiny, ktorá zbežne sleduje médiá, sa však Svetová banka za posledné roky nedostala ničím do povedomia viac ako škandálom okolo osoby prezidenta banky Paula Wolfowitza. Obrovským škandálom.

---

.peniaze pre priateľku
Niekoľko zamestnancov Svetovej banky obvinilo prostredníctvom udania pre The Financial Times prezidenta Svetovej banky Paula Wolfowitza, že svojej priateľke vybavil lukratívne miesto. Shaha Riza, tak sa priateľka starého mládenca Wolfowitza volá, pracovala v Svetovej banke dlhé roky (presne osem) predtým, ako bol Wolfowitz zvolený za jej prezidenta, a dosiahla v banke veľmi vysokú funkciu. Bolo jasné, že nový prezident nemôže pri práci so svojou priateľkou nebyť v konflikte záujmov. A tak Shaha Riza odišla na americké ministerstvo zahraničných vecí, zároveň jej však stúpol plat na 193-tisíc dolárov ročne, čo je aj na Ameriku naozaj veľa. Wolfowitz tým podľa svojich kritikov vážne (dnes už hovoria, že „nenapraviteľne“) poškodil povesť Svetovej banky.
Znie to naozaj zle. Lenže, ako každá vec, ktorá je posudzovaná „zvonka“, aj tu veľmi záleží na tom, aké fakty si kto vyberie a ako efektne ich poskladá. A čím viac faktov je k dispozícii, tým viac sa skladá obraz intenzívnej účelovej kampane proti osobe prezidenta Wolfowitza, ktorej motívy sú kdesi celkom inde než v údajnom zneužití postavenia v prospech jeho priateľky.

.urobil som chybu
Predovšetkým je absurdné obviňovať prezidenta Svetovej banky z konania v konflikte záujmov, pretože to bol on, kto na možný konflikt záujmov pred príchodom do funkcie upozornil. Vyvinul veľa energie, aby sa našlo riešenie, ktoré konfliktu záujmov predíde – v tomto podľa denníka The Wall Street Journal Wolfowitz „nasledoval pokyny etickej komisie (Svetovej banky – pozn. red.), ktorej predseda ho neskôr ocenil za konštruktívnu spoluprácu“. Jeho priateľka Shaha Riza odišla do služieb ministerstva zahraničia, ale na oveľa menej významný post. Ono zvýšenie platu z výplatnej listiny Svetovej banky, ktoré je tŕňom v oku Wolfowitzovým kritikom, je kompenzáciou za kariérny pád. Tie peniaze jej nepridelil svojvoľne prezident banky, bolo to odporúčanie etickej komisie. Paul Wolfowitz si mal možno dávať väčší pozor na svoju angažovanosť v celej veci, aj keď o motíve, ktorým bola snaha veci korektne vyriešiť, dnes už nikto informovanejší nepochybuje. „Viem, že som sa mal riadiť svojím inštinktom a držať sa mimo rokovaní o zamestnaní mojej priateľky. Urobil som chybu, ospravedlňujem sa,“ povedal po zverejnení obvinenia z protekcionárstva.
„Nijaký nestranný čitateľ zverejnených dokumentov nemôže Wolfowitzovo počínanie označiť za škandál,“ napísal zástupca USA v Rade výkonných riaditeľov Svetovej banky v rokoch 2002 až 2006 Robert B. Holland III. pre Wall Street Journal. Napriek tomu sa prípad Wolfowitzovým ospravedlnením nielenže neskončil, ale postupne sa z neho škandál stal.

.európa za morálku
Do „aféry Wolfowitz“ sa začali vkladať politici z rôznych kútov sveta. Majú na to právo, pretože Svetová banka je tak trochu aj ich. Akcionármi tejto nadnárodnej inštitúcie sú totiž vlády rôznych štátov sveta – hoci s rôznou váhou hlasu podľa ich vkladu do základného kapitálu inštitúcie. Po zverejnení obvinení voči Wolfowitzovi sa za jeho odstúpenie čoraz hlasnejšie vyslovovali najmä európski politici. Ich spoločným argumentom je, že ak má byť Svetová banka presvedčivá v boji proti korupcii, potom nie je možné, aby jej povesť bola poškodzovaná takouto aférou.
Nemenovaný vysokopostavený európsky predstaviteľ denníku The New York Times povedal, že kredibilita Paula Wolfowitza je „nenapraviteľná“ a že hlavné európske vlády naznačili, že prenechajú nomináciu nasledujúceho šéfa Svetovej banky na USA, ale iba v prípade, ak Wolfowitz rýchlo odstúpi. Podľa zdroja The New York Times „preferuje Wolfowitzovo odstúpenie“ aj nemecká kancelárka Angela Merkel a ešte koncom apríla ho na odstúpenie pomerom hlasov 332 ku 251 vyzval Európsky parlament. Ten prijal deklaráciu, ktorou vyzval Nemecko, predsedajúce EÚ, aby spolu s USA „naznačili prezidentovi Svetovej banky, že jeho odchod z čela inštitúcie by bol vítaným krokom, ak nemá byť podkopaná dôvera v bankovú politiku boja proti korupcii“.
Lenže, je motívom európskych politikov naozaj obava o „dôveru“ voči Svetovej banke? Keď sa v roku 2005 Paul Wolfowitz stal nominantom americkej vlády na post prezidenta banky, v Európe zavládlo zdesenie. Wolfowitz bol mnohými vtedajšími európskymi lídrami označovaný za najväčšieho „jastraba“ Pentagónu (kde bol v čase vypuknutia vojny proti Iraku prvým námestníkom ministra obrany) a prominentného „neokonzervatívca“ – a bez ohľadu na to, či vôbec vedeli, čo to znamená, táto nálepka vyvolávala prudký odpor. Hlavné európske vlády dokonca pre túto nomináciu začali hovoriť o zrušení zvyklosti, že prezidenta Svetovej banky nominujú Spojené štáty – hoci tak je to od vzniku tejto inštitúcie, pretože USA majú najväčší podiel na financovaní aktivít banky a z toho vyplývajúci najväčší, 16,4-percentný podiel na hlasovaní 24-člennej Rady, ktorá volí prezidenta banky.

.verheugen na nudapláži
Wolfowitza v Európe nemajú radi (podobne ako prezidenta Busha). Volanie európskych politikov po dôveryhodnosti však nie je len neúprimné – stalo sa aj smiešnym. Postaral sa o to aj na Slovensku dobre známy eurokomisár Gunther Verheugen. Ten si totiž do svojho úradu v Európskej komisii priviedol štyridsiatničku, ktorej zvýšil ročný plat zo 45- na 190-tisíc dolárov (oslobodených od daní), a potom s ňou bol odfotený na nudistickej pláži – jediným kúskom odevu na tej dvojici bola baseballová čiapka na Verheugenovej hlave.
Porovnávanie s Wolfowitzom je vlastne veľmi nekorektné, pretože, ako napísal Bret Stephens vo Wall Street Journal, „odhliadnuc od faktu, že pán Wolfowitz nie je ženatý a preferuje byť oblečený, obsah týchto prípadov nemôže byť odlišnejší“. Ale v niečom je porovnávanie nielen užitočné, ale aj nutné. Napríklad v tom, že kým Wolfowitz vzťah netají a konflikt záujmov sa snažil vyriešiť v súlade s etickými pravidlami Svetovej banky, Verheugen svoj milenecký vzťah zahmlieva (má prečo) a etické pravidlá Európskej komisie (na ktorých tvorbe sa podieľal) fatálne porušil.
A aké sú reakcie „európskych predstaviteľov“? Jedným hlasom hovoria o „dôveryhodnosti“ Svetovej banky, a preto naliehavo vyzývajú Wolfowitza na odstúpenie. Ale pri nahých fotkách Gunthera Verheugena s milenkou, ktorú zatajuje, dal jej zamestnanie z peňazí európskych daňových poplatníkov a navyše kráľovský plat, sa zrazu pohľad na vec mení. Nemecký minister zahraničia v reakcii hovorí, že Verheugen je „nenahraditeľná bruselská ťažká váha“, šéf Komisie, že Verheugen má jeho „plnú dôveru“. Ostatní reagujú podobne, alebo mlčia.

.korupcia a plytvanie
Tlak na Wolfowitza nie je nový. „Mnohým ľuďom sa prieči Wolfowitzov dôraz na boj proti korupcii. Niektorí v dobrej viere argumentujú, že na túto otázku kladie priveľký dôraz, iní sa však proti tomuto boju stavajú zo sebeckej obavy, že silnejší boj proti korupcii a jasnejšie kontrolné mechanizmy povedú k nižším pôžičkám a ťažším vyjednávaniam s vládami, ktoré si požičiavajú. Ďalší sa obávajú odhalenia korupcie priamo medzi zamestnancami a možnej nepriaznivej reakcie darcov, keby vyšlo najavo, že operácie banky sú zamorené korupciou,“ napísal bývalý zástupca USA v Rade výkonných riaditeľov Svetovej banky Robert B. Holland. A písal aj o iných zaujímavých veciach – o prevádzkovom rozpočte Svetovej banky, ktorý ročne pohltí viac ako miliardu dolárov, o zložitých procedúrach, ktoré prakticky znemožňujú niekoho prepustiť. A ešte o „tendencii niektorých členov Rady intervenovať v jednotlivých prípadoch v záujme svojich krajanov, čo má za následok značnú prezamestnanosť, neúmerne vysoké platy a odstupné“, pričom „odstupné pani Rizaovej je v porovnaní s nimi iba omrvinkou“. Holland píše aj o stretnutí v jeho dome, ktoré sa uskutočnilo ešte pred Wolfowitzovým príchodom do banky. „Jeden neobvykle úprimný rozpočtár, ktorý sa v čase schvaľovania Wolfowitzovej nominácie zišiel kvôli utajeniu s pánom Wolfowitzom vmojom dome, odhalil konkrétne prípady plytvania, ktoré dohromady predstavovali 300 miliónov dolárov ročne. Prvé kroky pána Wolfowitza, ktorými utiahol opraty, sú ďalším významným dôvodom, prečo si mnoho zamestnancov a ich spojencov v Rade želá jeho odchod.“

.neudržateľný?
Či Paul Wolfowitz zostane na čele Svetovej banky, zatiaľ nie je jasné. Že jeho priateľka je len priehľadnou zámienkou a v skutočnosti je snaha zbaviť sa ho motivovaná inými vecami, je naopak očividné. V prospech Wolfowitza by dnes, podľa amerických médií, hlasovali asi iba Spojené štáty americké, Japonsko a Kanada. Tie majú spolu menej ako 30-percentný podiel hlasov, čo stačí na zablokovanie pre nich neprijateľného rozhodnutia (na dôležité rozhodnutia treba viac než 85 percent hlasov), nie však na upokojenie situácie.
Neudržateľné však nie je Wolfowitzovo počínanie, ako bez prestania a čoraz hlasnejšie hovoria predovšetkým európski predstavitelia a im blízke „vysokopostavené zdroje“, ale práve neuveriteľná falošnosť a pokrytectvo európskych politikov. Ak ho donútia odstúpiť, bude to znamenať len začiatok postupného konca príliš drahej a podľa všetkého aj korupciou sužovanej inštitúcie, s ktorou sa práve Wolfowitz po dlhom čase pokúšal urobiť poriadok.
 ROBERT ŽITŇANSKÝ