V policajnej cele som sa ocitol počas návštevy čínskeho prezidenta, lebo som prišiel na protizákonne zakázané zhromaždenie a mal som problém stým, že policajti miesto útočiaceho Číňana v čiernom obleku brutálne z námestia pred prezidentským palácom odvádzali napadnutého slovenského občana protestujúceho proti porušovaniu ľudských práv v komunistickej Číne. A ešte som bol za to úradne pokarhaný. Absurdné.

Svojím spôsob je to však nič oproti môjmu tohtotýždňovému zážitku z nitrianskej väznice. Bol som prítomný na pojednávaní okresného súdu o podmienečnom prepustení Milana Andrášika, ktorý bol až dosiaľ ako posledný zo siedmich Nitranov odsúdených v kauze Cervanová ešte stále za mrežami. O tom, čo to bol za vykonštruovaný proces a koľko prešľapov sa pri ňom narobilo, práve čitateľom .týždňa veľa hovoriť netreba.

Milanovi Andrášikovi už súd návrh na podmienečné prepustenie zamietol. Vraj nebol resocializovaný. A uznajme, že je naozaj pre človeka ťažké oľutovať skutok, ktorý nespáchal. Tento raz prišli s návrhom na Andrášikovo podmienečné prepustenie Juraj Moravčík, Ivan Mačura, Jozef Mikloško, František Guldan a občianske združenie, ktorého je Milan Andrášik členom. Vďaka ich iniciatíve je dnes Milan Andrášik už na slobode.

Prvé pojednávanie vo veci podmienečného prepustenia sa konalo o týždeň skôr, v stredu 7. októbra. S matkou Milana Andrášika a Robertom Kirchhoffom, ktorý o celej kauze natáča film, sme ostali pred bránou väznice. Pojednávanie má byť síce podľa zákona verejné, ale do väzenia sa človek bez súhlasu riaditeľa nedostane. A tak nás nepustili. Súd však pojednávanie odročil, lebo sa nedostavili všetci navrhovatelia. Ako sme sa neskôr dozvedeli, súdna obsielka im prišla v takom čase, že si ju do termínu pojednávania nestihli vybrať na pošte, takže o tom ani nevedeli. Súd nemohol bez nich rozhodnúť. Našťastie v tomto prípade nenaťahoval čas maximálnymi možnými lehotami a vytýčil nové pojednávanie už o týždeň.

V stredu 14. októbra už prišli všetci, čo mali, a súd mohol rozhodnúť. Dokonca sme sa s pani Andrášikovou na pojednávanie za múrmi väznice dostali aj my. Večer pred pojednávaním som si pozrel Trestný poriadok a zákon o zbore väzenskej a justičnej stráže a ráno zacitoval pred väznicou pár príslušných paragrafov a zrazu to šlo, verejnosť sa na verejnom pojednávaní mohla zúčastniť.

Na celom pojednávaní sa neobjavil jediný dôvod, prečo by súd nemal žiadosti o podmienečné prepustenie vyhovieť. Navrhovatelia sa za Milana Andrášika zaručili a súd ich uznal za dôveryhodné osoby. Zástupca väznice súhlasil s návrhom na prepustenie a konštatoval, že odsúdený nemal žiadne disciplinárne prehrešky a naopak mal viacero disciplinárnych pochvál. Prokurátor s návrhom súhlasil tiež. Predseda senátu pri kladení otázok prítomným ani raz nenarazil na nič, čo by dávalo dôvod návrhu na podmienečné prepustenie nevyhovieť. Napriek tomu som v čase, keď sa trojčlenný senát radil osamote o rozhodnutí, vnútornú istotu nemal. Od slovenských súdov som už zažil všelijaké neuveriteľné rozhodnutia. V tomto prípade však súd rozhodol v úplnej zhode s tým, čo sa na základe priebehu pojednávania dalo očakávať.

Všetci, ktorí sa odvolať mohli, sa možnosti odvolania na mieste vzdali. A tak Milan Andrášik mohol brány väznice ešte v ten deň opustiť. Teší ma, že som mohol byť pritom. Hoci v tejto kauze je potešiteľné máločo. Božie mlyny melú v tomto prípade až príliš pomaly.