Ekonomický analytik Juraj Karpiš.
Tvoja kniha Zlé peniaze chce byť interpretáciou finančnej a dlhovej krízy. Pri jej čítaní som často myslel na inú knihu, ktorá si kládla podobný cieľ. Volala sa Ako zlyhávajú trhy a napísal ju americký novinár John Cassidy. On interpretuje krízu ako zlyhanie prehnanej viery vo všemocnosť kapitalizmu a slobodných trhov. Ty to vidíš opačne?
Každý má ten svoj obľúbený príbeh a vychádza zo svojho prednastavenia. A to ideové prednastavenie majú aj ekonómovia, ktorí sa tvária, že nie. No ak vo finančnom sektore vládne voľný trh, tak asi potom nevieme, čo znamená voľný trh. Lebo finančný sektor je vysoko regulovanou časťou ekonomiky, ktorú riadi centrálna banka. Tá plošne stanovuje cenu úverov. Finančný sektor je výsek ekonomiky, kde kvôli regulácii existujú veľmi vysoké náklady pre vstup do odvetvia. Neexistuje v ňom voľnosť, no na druhej strane ani zodpovednosť, typická pre iné sektory.
Ako to myslíš, že vo finančnom sektore neexistuje zodpovednosť?
Existuje napríklad Bankou pre medzinárodné zúčtovanie spísaný zoznam chráneného živočíšneho druhu, ktorý sa volá „systémovo dôležité banky“. Hoci príhodnejšie by bolo pre tieto finančné inštitúcie pomenovanie „príliš veľké banky, než aby sa im dovolilo zbankrotovať“. To nie je normálne prostredie. Nejaká banka vie, že sa nachádza vo zvláštnej kategórii, kde na ňu neplatia normálne pravidlá kapitalizmu a ona nemôže zbankrotovať, lebo ju budú zachraňovať verejné inštitúcie. To sa sotva dá považovať za voľný trh.
Čo by si teda považoval za voľný trh vo finančnom sektore?
Za voľný trh by som považoval systém, kde by v roku 2008 buď zbankrotovali inštitúcie, ktoré zbankrotovať mali, alebo by aspoň boli znárodnené a po ozdravení, výmene manažmentu a realizovaných stratách akcionárov by boli predané novým investorom. Dnes finančné inštitúcie vedia, že ich straty budú v krajnom prípade uhradené z verejných zdrojov. V dôsledku toho sa správajú rizikovejšie. Ich zisk zostáva vo finančnom sektore, ale straty nesú všetci daňovníci. Mne to nepríde ako kapitalizmus.
Keďže tvoja kniha sa volá Zlé peniaze, ako by mohli vyzerať „dobré peniaze“?
Odpoveď na túto otázku by mala vygenerovať interakcia ponuky a dopytu. Tak ako neviem vymyslieť ideálne auto, neviem ani vymyslieť ideálne peniaze. Vždy ide o proces objavovania. Dôležité je, aby si ľudia mohli vybrať, aké peniaze chcú používať. Ak by sme to trhu dovolili, predpokladám, že by vygeneroval niečo oveľa lepšie, než to, čo ako peniaze používame dnes.
A prečo tie súčasné peniaze považuješ za zlé?
Pretože sú monopolne vytvárané štátom. Keby sme mali monopol na výrobu áut, asi nikto z ekonómov by nepochyboval, že takto vytvárané vozidlá by boli menej kvalitné a drahšie, ako keď ich vyrábajú súťažiace subjekty, zamerané na zisk. S peniazmi to nie je inak.
Keby štát umožnil občanom používať ľubovoľné platidlá, aké chcú a tie by navyše bolo dovolené vytvárať súkromným subjektom, neviedlo by to k súťaži ku dnu? Nehrozilo by ešte viac, že budú strácať hodnotu, než je to pri súčasných štátom vydávaných menách?
Peniaze, ktoré strácajú hodnotu, by asi ťažko súťažili s peniazmi, ktoré hodnotu nestrácajú. Ľudia, keby mali tú možnosť voľby, by prosto takú nekvalitnú menu nepoužívali vo svojich obchodných výmenách.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.