Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Judtov spomienkový penzión

.eva Čobejová .časopis .literatúra

Vedel skvele písať, mal vyhranené názory, veľa vedomostí a nebál sa priznať, že vyznával aj hlúpe ideológie. Ťažká nervová choroba ho na dva roky uväznila vo vlastnom tele. Za ten čas napísal tri knihy. Najosobnejšia z nich je Memory Chalet, v slovenskom preklade Penzión spomienok.

Tak najprv si ujasnime, kto bol Tony Judt. Ale nebude to jednoduché. Jeho etnická, národná, politická aj vedecká identita je komplikovaná. Judtovi predkovia utiekli pre pogromy z východnej Európy, teda z Ruska, Litvy či Poľska a napokon zakotvili v Británii. Judt bol sekulárny žid, ale to mu vôbec nebránilo, aby sionizmus, kibuce (ktoré zažil na vlastnej koži) či izraelskú politiku tvrdo kritizoval. Je rodený Londýnčan, má prestížne anglické školy, ale Britániu opustil a vlastnou voľbou sa stal Američanom. Táto krajina ho totálne dostala presne tak, ako sa v detstve zamiloval do Švajčiarska a v zrelých rokoch objavil Prahu. Ale Švajčiarsko je krajina vhodná na dovolenku, východná a stredná Európa je vzrušujúci výskumný objekt, no Amerika je krajina stvorená pre podanie špičkového výkonu.
Povolaním bol Judt historik, venoval sa najmä dejinám Francúzska a východnej Európy, ale vážnosť a rešpekt si získal skôr ako verejný intelektuál, ktorý sa vyjadroval k rôznym témam – od vojny v Iraku cez morálne zlyhania intelektuálov až po fungovanie voľného trhu. Do svojej dvadsiatky stihol byť angažovaným sionistom, marxistom aj kibucníkom a z tohto všetkého stihol do dvadsiatky aj vytriezvieť. Neskôr sa už opatrnejšie zaraďoval do ideologických kategórií, označoval sa síce za sociálneho demokrata, ale bavilo ho skúmať limity politických ideí a schopnosti ich obrody. To však neznamená, že sa bál zaradiť sa a kritizovať. Rád pranieroval napríklad svoju generáciu intelektuálov a politikov, ktorá dozrievala v šesťdesiatych rokoch. Lebo ich typickým znakom vraj bola intelektuálna arogancia a presvedčenie o vlastnej výnimočnosti. Preto vraj nemal problém verejne klamať Bill Clinton ani Tony Blair.

.aj nostalgický a sentimentálny
Tony Judt možno nie vždy poráža svojich intelektuálnych súperov argumentmi, no dokáže ich poraziť svojím jazykom. Za jeho hutným vyjadrovaním nie je žiadne primitívne zjednodušovanie, ale anglickým školstvom vytepaný zmysel pre literárnu formu, štylistiku, ako aj prirodzený talent a radosť z hry so slovami. Môžete s ním vášnivo nesúhlasiť, ale bude vás to baviť čítať.
Penzión spomienok je vlastne zborník esejí, ktoré vychádzali v The New York Review of Books. Judt však tvrdí, že tieto práce písal len pre vlastné potešenie. Skutočný intelektuál zrejme má nutkavú potrebu – aj v stave totálnej fyzickej nemohúcnosti – uvažovať, spochybňovať, opravovať a premýšľať odznova aj veci, ktoré už mal ujasnené. A keďže Tony Judt tušil, že sa už nedožije recenzií či čitateľských ohlasov, bol pri písaní uvoľnený a povznesený, autocenzúra bola minimálna. Nebál sa dokonca byť nostalgický, sentimentálny či pôvabne detinský. Už nehral o žiadne uznanie, len o čo najväčšiu autentickosť.
Ak očakávate veľké politické či intelektuálne témy, siahnite radšej po iných Judtových knihách, napríklad po jeho veľkolepej historickej knihe Povojnová Európa, či po knižnom dialógu s Timotym Snyderom Thinking the Twentieth Century (v českom vydaní Intelektuál v dvadsiatom storočí).
 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite