Ich duše sú stále sovietske

.časopis .rozhovor

Pochádza z vojenskej rodiny, vyštudoval prestížny Moskovský inštitút medzinárodných vzťahov, neskôr sa naň vrátil ako profesor histórie, no po tom, ako v marci 2014 publikoval článok kritizujúci anexiu Krymu, ho odtiaľ vyhodili. Slobodný historik v neslobodnej krajine. Profesor Andrej Zubov.

.vráťme sa na začiatok. Pochádzate z Moskvy?
Áno, som „Moskvič”, je to moje rodné mesto, prežil som v ňom vlastne celý svoj doterajší život. Narodil som sa v nemocnici na Arbate v januári 1952. To znamená, že som viac než rok žil v stalinskom režime.

.čo robili vaši rodičia?
Otec bol admirál, inžinier. Vyštudoval vojenskú lodiarsku školu. Absolvoval ju v roku 1937. Od päťdesiatych do osemdesiatych rokov minulého storočia bol vedúcim oddelenia na ministerstve stavby vojnových lodí. Mal na starosti všetky lodné zariadenia a plavidlá, ktoré sú pod hladinou, okrem ponoriek. Matka bola profesorkou na chemicko-technologickom inštitúte v Moskve.

.takže pochádzate z prominentnej rodiny.
Áno. Môj starý otec aj jeho brat boli dôstojníkmi cárskej armády. Jedna stará matka bola Arménka, vyštudovala Stroganovskú umeleckú akadémiu v Moskve, čo bola najlepšia umelecká škola v predrevolučnom Rusku. Bola dizajnérka a maliarka porcelánu. Ďalší starý otec bol ekonóm a v predrevolučnom Rusku pracoval v kreditnej banke.

.kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať histórii?
História bola jednou z hlavných tém v našej rodine. Žil som obkolesený históriou. Bola súčasťou môjho života. Môj otec bol zvláštnou postavou v sovietskej vojenskej elite. Bol síce členom komunistickej strany, no vždy hovorieval, že nestavia lode pre komunistov, ale pre „budúce Rusko”. Veril tomu, že raz bude Rusko slobodné. A aj vtedy bude potrebovať svoju flotilu.

.vyštudovali ste však inštitút vychovávajúci budúcich diplomatov.
Keď som v roku 1968 zmaturoval a rozmýšľal som o univerzite, otec mi odporučil, aby som išiel na Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov, teda MGIMO.

.prečo?
V tom čase to bola pravdepodobne jediná škola v Rusku, kde bolo možné študovať nielen jazyk, ale aj históriu a medzinárodné právo. Otec totiž chcel, aby som bol pripravený na prípadnú kariéru v štátnych službách – nie v komunizme, ale v budúcom Rusku. Dal mi napríklad knihy o Britskom impériu a povedal mi, že by som si ich mal pozorne preštudovať, lebo Sovietsky zväz ako aj samotné Rusko je viacnárodným štátom a mal by som rozumieť tomu, ako možno vytvoriť štát, v ktorom žije viacero národov v demokratickom zriadení. Takže od detstva som bol pripravovaný na sociálno-politickú prácu pre svoju krajinu.

.k tej ste sa však nedostali.
Nie. Bol som totiž zásadný antikomunista. Na MGIMO som začal študovať v septembri 1968, teda krátko po okupácii Československa vojskami Varšavského paktu. Bol som naivný a nahlas som v škole vyhlásil, že som proti tejto okupácii, že to bola protiprávna vojenská agresia. Vďaka tomu, že môj otec bol v tom čase vo vysokom postavení, nikto mi nemohol nič urobiť, ale KGB ma nenávidela. Viackrát tlačili na otca, aby im umožnil začať voči mne vyšetrovanie. Ale otec to vždy odmietol.

.zdá sa, že nedokážete byť ticho...
Presne tak. Je to môj problém. (Smiech.)

.ale MGIMO ste dokončili.
Áno, ale keď som skončil štúdium, nechceli ma, pochopiteľne, zamestnať na ministerstve zahraničných vecí ani na žiadnej univerzite. Dovolili mi prácu v Inštitúte orientálnych štúdií, ktorý patril pod Akadémiu vied, keďže som sa na MGIMO venoval thajskému jazyku a moja dizertačná práca bola o implementácii parlamentného systému v thajskej totalitnej spoločnosti. Na tomto Inštitúte som pracoval od roku 1973 do roku 2000, keď som sa stal profesorom histórie na MGIMO.

.na MGIMO študovala aj väčšina slovenských diplomatov.
Aj vašich diplomatov?

.áno. Aj náš súčasný minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák tam študoval. Podobne ako viacero významných slovenských finančných oligarchov. Takže táto škola má v našej krajine zmiešanú reputáciu.
To úplne chápem.

.aká to bola škola, keď ste na nej študovali?
Boli tam výborní profesori a veľa veľmi dobrých študentov. Na tej škole sme, na rozdiel od ostatných študentov v Sovietskom zväze, boli v prostredí určitej intelektuálnej slobody. Napríklad jeden z našich mladých profesorov bol vynikajúci odborník na Sigmunda Freuda a robil o tom skvelé semináre, čo počas komunizmu nebolo celkom bežné. Ďalší bol výborný odborník na Platóna a idealistickú grécku filozofiu. Spoznávali sme mnohé aspekty histórie, v mojom prípade išlo hlavne o históriu orientálnych krajín a národov. Pravdaže, nie všetci pedagógovia boli špičkoví. Bolo tam viacero neoficiálnych alebo polooficiálnych spolkov a skupín, pozostávajúcich zo študentov a učiteľov, organizovali sme špecializované semináre. Veľa ľudí zo súčasnej ruskej elity študovalo na MGIMO. Jeden z mojich najlepších priateľov sa napríklad stal biskupom pravoslávnej cirkvi a dnes je hlavou pravoslávnej cirkvi v Litve. Ďalší sa stali akademikmi, napríklad Jurij Pivovarov bol riaditeľom slávnej knižnice Akadémie vied, ktorá nedávno v Moskve vyhorela. Niektorí kolaborovali s režimom, iní sa stali predstaviteľmi opozície. Všetci sme však poznali západný svet lepšie, než ktokoľvek iný v Rusku.

.a keď ste neskôr na MGIMO učili?
To bolo najlepšie obdobie v histórii tejto školy. Bolo to liberálne obdobie. Na škole pôsobili profesori zastávajúci často opačné filozofické a politické názory, vďaka čomu vznikali zaujímavé polemiky, rektor sa v tom čase snažil dostať na školu najlepších vedcov vo svojich odboroch, a to nielen z Ruska. Prednášal tam napríklad profesor Richard Pipes z USA, hosťujúcimi profesormi boli aj viacerí ruskí emigranti, napríklad vo Francúzsku žijúci literárny historik Nikita Struve. Okrem toho sme organizovali mnoho spoločných projektov so zahraničnými univerzitami. Ale dnes je to úplne iné.

.kedy došlo k zmene?
Zmena režimu sa v Rusku začala už v rokoch 2007 a 2008. Po parlamentných a prezidentských voľbách. V tom čase sa začala dramaticky posúvať idea štátu od demokracie k autoritatívnej vláde, následne sa menili masmédiá a tak to pokračovalo.

.čo tú zmenu spôsobilo?
Zhodou okolností som bol súčasťou toho procesu. V roku 2006 sa v prezidentskej administratíve rozhodli okrem iného podporiť nové vydanie ruskej histórie s Alexandrom Solženicynom ako hlavným editorom. Ja som bol najprv jedným z editorov, neskôr, po Solženicynovej smrti, som sa stal jeho nástupcom. Bol to pomerne liberálny, nekomunistický projekt. V tom čase bola pozícia vlády demokratická – boli pripravení bojovať o hlasy voličov. Súčasťou toho bola spolupráca so Solženicynom a z toho vyplývajúci nesovietsky prístup k histórii. Lebo ak budeme mať nesovietsky prístup k histórii, budeme mať aj nesovietsku predstavu budúcnosti. To sa rozumie samo sebou. Nebol to, samozrejme, jediný projekt, ktorý vtedy vláda iniciovala a podporovala, ale je to dobrý príklad. Situácia sa zmenila v septembri 2007, keď sa v Kremli rozhodli zastaviť celú tú hru na demokraciu a liberalizmus. Radšej si zvolili prostú falzifikáciu hlasov, opozícii kládli najrôznejšie prekážky. Vyhrali tak nie preto, lebo im ľudia uverili, ale preto, lebo voľby zmanipulovali. To bol zlomový bod. Všetko, čo po ňom nasledovalo bolo iba prirodzeným pokračovaním tohto rozhodnutia.

.prečo k tomu odklonu od demokracii došlo?
Myslím si, že skutočným dôvodom bol strach. Báli sa kritiky. Slobodné voľby totiž vždy znamenajú aj kritiku vlády. Možno, že by nakoniec tie voľby aj vyhrali, ale jednoduchí ľudia by v televízii počuli veľa o ich chybách, o finančných machináciách, o oligarchoch a tomu sa chceli vyhnúť. Tak sa rozhodli, že radšej to budú všetko priamo riadiť.

.čo to znamenalo?
Jedným z najvýraznejších kritikov režimu bol v tom čase Grigorij Javlinský a tak mu znemožnili zúčastniť sa na voľbách. Ďalším kritikom bol bývalý premiér Kasjanov, ktorý bol – a stále je – veľmi dobrý ekonóm. V opozícii bol ostrým a fundovaným kritikom vlády a tak aj jemu znemožnili kandidovať. Podobne to bolo so všetkými skutočne silnými opozičnými politikmi: boli vyradení z volebného procesu. Namiesto nich kandidovali ľahko ovládateľné bábky. A ešte aj potom došlo k volebným podvodom. V roku 2011 boli tieto podvody a machinácie známe širokým vrstvám obyvateľov, preto sa konali veľké demonštrácie. Ale tá základná zmena nastala už v roku 2007, keď sa Putinov režim rozhodol opustiť demokratický spôsob politiky a vrátil sa k metódam sovietskeho autoritárskeho riadenia, aby si tak vo svojich rukách udržal moc.

.všetko, čo nasledovalo, bolo teda logickým dôsledkom tohto rozhodnutia. Ale anexia Krymu vás aj tak prekvapila, nie?
Samozrejme. Vtedy, keď sa to stalo, teda vo februári 2014, to bolo prekvapenie. Teraz, keď uvažujem o minulosti, tak vidím, že sa to dalo predvídať. Po zmene politickej orientácie Kremľa smerom k autoritárskemu režimu, bolo možné posun k etnickému nacionalizmu predpokladať. Ale zdalo sa to príliš nerozumné a ja som optimista. Jednoducho som to považoval aj na kremeľské pomery za príliš hlúpe. Dnešná Európa totiž nie je Európou z tridsiatych rokov minulého storočia a predpokladal som, že niečo takéto nikto Putinovi nedovolí. No napriek tomu mu to niekto poradil.

.neprišiel na to sám?
Nie, som si tým istý, lebo on nie je taký chytrý človek. Neviem, či to bol Vladislav Surkov (Putinov osobný poradca – pozn. red.), alebo niekto iný. Musel to však byť niekto skutočne cynický, kto mu povedal, že na posilnenie popularity by bolo dobré posilniť nacionalistické city obyvateľstva nejakým, aspoň čiastočným, zjednotením pôvodného impéria. Všetky sociologické prieskumy totiž ukazovali, že veľká väčšina populácie by obnovenie „väčšieho Ruska” privítala. Pamätám sa na prieskum niekedy z roku 2011 alebo 2012, v ktorom iba 27 percent populácie uviedlo, že sú spokojní so súčasnými hranicami Ruska. Asi tretina opýtaných hovorila, že by sa k Rusku malo pripojiť Bielorusko alebo Ukrajina a asi 25 percent túžilo po obnovení celého Sovietskeho zväzu, vrátane pobaltských krajín. A tak sa Putin posúval týmto smerom.

.anexia Krymu bola teda symbolickým aktom „zväčšovania impéria”?
Áno, no on chcel pokračovať – Krym nemal byť posledným krokom. Európa sa však skonsolidovala, sankcie boli silné, Ukrajina sa ukázala zdatnejšou, než sa zdalo a rýchlo zorganizovala pomerne slušnú armádu, ktorá dokáže skutočne bojovať – možno nie vynikajúco, ale určite nie horšie než ruská armáda. V dôsledku toho sú Putinove projekty v ruinách.

.ale stále má 85-percentnú podporu.  Takže predsa len uspel, nie?
Od jari do jesene minulého roka sa Putinovi skutočne darilo a väčšina ľudí ho podporovala. Ale keď v septembri prijali silné sankcie, ich dôsledky bolo cítiť, prišla ekonomická kríza a koncom novembra sa prepadol rubeľ, niečo sa v mysliach tejto 85-percentnej väčšiny začalo meniť. A dnes je nemožné povedať, koľko ľudí v skutočnosti Putinovi dôveruje a podporuje jeho kroky.

.prečo?
Prvým dôvodom sú sociologické prieskumy v autoritárskej spoločnosti. Keď sa ľudí v demokratickej spoločnosti opýtate, či podporujú svojho premiéra, časť odpovie áno, časť nie a časť povie, že nevie. Keď však túto otázku položíte ľuďom v autoritárskej spoločnosti, akou je Rusko, mnohí si povedia, že ak odpovedia „nie”, môžu stratiť prácu, môže sa to nepríjemne dotknúť ich samotných alebo ich rodiny a tak radšej odpovedia „áno” a vedia, že sa aj tak nič nezmení. Preto údaj o 85 percentách dnes nemá žiadnu hodnotu. Dnes treba formulovať presnejšie otázky. Napríklad po tom, ako Putin pred dvoma týždňami odpovedal na mailové otázky ľudí, 50 percent vyjadrilo s jeho odpoveďami nespokojnosť. A to je zaujímavý údaj.

.viem, že historici sa radšej pozerajú naspäť, ale skúste sa na chvíľu pozrieť dopredu. Aké budú podľa vás ďalšie Putinove kroky?
Vždy predpokladám, že osoba, o ktorej hovorím, nie je hlúpejšia ako som ja. Teda že je aspoň taká šikovná, ak nie šikovnejšia, ako ja. Preto si v tejto situácii myslím, že jediným východiskom pre Putina je ukončenie konfliktu na Ukrajine. Nie je to ľahké, ale je to možné. V jeseni nás v Rusku totiž čaká vážnejšia ekonomická kríza. Teraz je to len začiatok. Sú to zatiaľ len kvety, v jeseni prídu plody tejto krízy. Doteraz sa Kremeľ snažil minimalizovať dopad sankcií, oživiť ekonomiku a podľa možnosti normalizovať vzťahy so Západom. Je to správny smer, ale aby sa to naozaj podarilo, treba odísť z Donbasu a nejakým spôsobom vyriešiť problém Krymu. Bez toho k normalizácií vzťahov so Západom nedôjde. Ruské vládnuce kruhy sa snažia ísť týmto smerom, ale bez toho, aby stratili moc. To je úplne kľúčové. Udržanie moci je ich cieľom.

.ale Putin tak príde o popularitu.
Áno, keď ľudia, ktorí dnes podporujú anexiu Krymu a rozširovanie ruského vplyvu v Donbase, zistia, že Putin sa rozhodol ustúpiť, jeho popularita prudko klesne. Je to dobre známe aj z bežného života: veľká láska sa často v okamihu zmení na veľkú nenávisť. Kremeľ sa bojí toho, že sa od nich väčšina odvráti a bude nasledovať niekoho iného. Možno extrémnejších nacionalistov, možno liberálov, ktorí sa nedávno zjednotili. Práve preto zavraždili Nemcova. Chceli v liberálnom tábore šíriť strach: dokážu ľudí aj zabiť. Je preto pre vás lepšie, ako odídete z Ruska. No efekt to malo presne opačný. Ľudí to zjednotilo a dodalo im to odvahu.

.keď hovoríte o vrahoch Nemcova, koho tým myslíte?
Myslím tým, samozrejme, kremeľský mocenský okruh. Bola to jednoznačne politická vražda. Možno bola vykonaná čečenskými rukami, ale dôležité nie sú ruky, ale hlava, ktorá to vymyslela.

.ste členom niektorej z opozičných strán?
Som prítomný pri niektorých politických rozhovoroch a – aj na prípravách nedávneho zjednotenia troch liberálnych strán som sa aktívne zúčastňoval, ale len ako nezávislá osobnosť. Nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany. Cítil by som sa tým nepríjemne zväzovaný.

.viacerí ľudia na Západe vnímajú Rusko ako ochrancu tradičných hodnôt, zvlášť v duchovno-náboženskom zmysle slova. Je to tak?
Predovšetkým netreba zabúdať, že Rusko bolo v nedávnej minulosti ateistickou krajinou, v ktorej boli všetky tradičné hodnoty a náboženské inštitúcie, ktoré ich niesli, kruto potláčané. No a ľudia, čo dnes vládnu Rusku, sú dôstojníci KGB, ktorí ešte nedávno náboženstvo a všetky nekomunistické hodnoty potláčali. Je nepredstaviteľné, že by sa všetci náhle zmenili na hlboko veriacich ľudí, na protagonistov morálnych hodnôt. Veď to boli ešte nedávno úplne nemorálni ľudia. Ale hlavne: kľúčovým prejavom morálky nie je oddanosť náboženstvu, ale oddanosť pravde. Klamstvo nie je morálne – bez ohľadu na to, či klame veriaci, alebo neveriaci. Biblicky povedané: „Diabol je klamár a otec lži.” Ruskí politici – od Putina po členov Štátnej dumy – klamú na každom kroku. A ani to neskrývajú a nehanbia sa za to. Týmto ľuďom nejde o žiadne konzervatívne či tradičné hodnoty. Ich duše sú stále sovietske.

.v marci minulého roka vás v dôsledku vašej kritiky anexie Krymu vyhodili z MGIMO. Čomu sa odvtedy venujete?
Nejaký čas som ešte pôsobil ako vedúci katedry dejín náboženstiev na Ruskej pravoslávnej univerzite Svätého Ioanna Bogoslova, no čoskoro som musel odísť aj odtiaľ a odvolali ma aj zo všetkých cirkevných funkcií, keďže pravoslávna cirkev a vláda sú v Rusku pevne prepojené. Odvtedy študujem, píšem, prednášam v Rusku aj v zahraničí. Som slobodný historik v neslobodnej krajine.

Andrej Borisovič Zubov/
jeden z najvýznamnejších historikov, religionistov a politológov v súčasnom Rusku, sa narodil v januári 1952 v Moskve, kde stále žije. Vyštudoval orientalistiku na MGIMO, v rokoch 1973 až 2000 pôsobil na Orientalistickom inštitúte Ruskej akadémie vied, od roku 2001 do roku 2014 bol profesorom histórie na MGIMO a vedúcim katedry dejín náboženstiev na Ruskej pravoslávnej univerzite Sv. Ioanna Bogoslova. Keď v marci 2014 prirovnal anexiu Krymu k nemeckému anšlusu Rakúska a obsadeniu Sudet, z obidvoch inštitúcií musel odísť. Je vedúcim editorom nových Dejín Ruska v 20. storočí, autorom mnohých vedeckých štúdií, ako hosťujúci profesor prednáša na viacerých svetových univerzitách.

.časopis
.diskusia
.neprehliadnite