Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pôrod nemá byť traumou

.iveta Aldana .lucia Lišiaková .veronika Pizano .časopis .spoločnosť

V našich pôrodníckych oddeleniach chýba všeličo. Nemyslíme tým teraz modernú techniku, toaletný papier ani elegantné zariadenie izieb, ale celkom iné veci. Napríklad rešpekt k žene, ktorá sa chystá na dôležitú udalosť vo svojom živote.

Chystala sa variť, keď jej práve zavolal manžel, a jej odtiekla plodová voda. Stihla sa ešte oholiť s pomocou zrkadielka umiestneného medzi nohami, aby sa tejto procedúre vyhla v pôrodnici. Vybrala si Kramáre pre ich novorodenecké oddelenie. Tašku s potrebami pre bábätko, príborom, miskou na polievku, toaletným papierom a ostatnými hygienickými potrebami mala pripravenú už pár týždňov. Kým čakala na manžela, umyla riad, poskladala bielizeň a zavolala mame aj sestre. Potom si ľahla na gauč a zavrela oči. Kontrakcie zatiaľ necítila.

O päť dní neskôr sedela Barbora na zadnom sedadle ich auta a vedľa nej v sedačke spalo jej prvorodené dieťa. Barbora plakala. Nie od šťastia, ani od hormonálnych zmien. Plakala, aby uvoľnila nahromadený stres z pôrodnice. „Úroveň klasických izieb? Jedna veľká tragédia. Mala som veľké problémy, aby som udržala elementárnu hygienu. Umývadlo na izbe nefungovalo. Ak som si chcela umyť ruky, musela som ísť do spoločných toaliet alebo spŕch. Keďže tam nebol prebaľovací pult, prebaľovanie bábätiek prebiehalo na posteli, čo sa mi nezdalo hygienické pri problémoch, ktoré každá šestonedieľka má,” spomína Barbora.

Lenže hygiena bol len jeden z negatívnych faktorov: „Bol tam chaos. Niektoré dni boli aj štyri vizity. Sestričky nás budili o pol šiestej, aby sme sa išli sprchovať. Na oddelení fungovali dve sprchy. Kým sa všetky vizity neskončili, nedali nám raňajky, niekedy až do pol desiatej. Museli sme si upratať a ležať pripravené na podložkách. Nebola tam chvíľa, keď by si žena mohla oddýchnuť. Izba bola ako korzo. Chodili tam sestričky, upratovačky, vizity, stále sa niečo dialo. Ak aj nikto neprišiel, tak som zas musela ísť na nejaké vyšetrenia ja. V noci som sa nevyspala, keďže bábätká plakali. Bola som vyčerpaná.“

Aj v komunikácii a prístupe personálu by si Barbora vedela predstaviť niektoré veci inak: „Pri pôrode som nepoznala mená ani jedného člena tímu. Meno lekárky som sa dozvedela až po niekoľkých dňoch, keď som sa naň spýtala počas vizity. Pri vizitách nám sestrička odobrala klieštikmi vložky medzi nohami, aby sa všetci lekári mohli pozrieť. Žena ležiaca so mnou na izbe mala problémy s dojčením pre vtlačené bradavky. Keď prosila o radu, sestry jej odporučili podanie umelého mlieka. Keďže veľmi chcela dojčiť, zavolala si do pôrodnice externú laktačnú poradkyňu. No nedovolili jej prísť na izbu. Sestričky boli nahnevané, že ju zavolala, a tak musela konzultácia s matkou a dieťaťom prebiehať na chodbe pri výťahoch.” Barbora sa pozastavuje aj nad niektorými pravidlami: „Jedlo podávali v jedálenskom kúte a nemohli sme si ho zobrať na izbu, ale deti sme do jedálne zobrať nemohli.”

.nepriateľské prostredie
Keď žena čaká prvé dieťa, nič ju nepripraví na tehotenstvo, pôrod ani na materstvo. Môže si načítať knihy, príručky, absolvovať kurz prípravy na pôrod, pozerať YouTube videá a sledovať diskusie na internetových fórach, ale jej fyzické i psychické pocity ju prekvapia, zaskočia, potešia alebo aj nepotešia. Aj keď sa rozprávania žien môžu podobať, to samotné prežívanie si predsa len každá musí odžiť. Osobná skúsenosť je neprenosná.

Slovenské zdravotníctvo v súčasnosti bojuje s mnohými problémami a často sa nemocnice pohybujú na hrane prežitia a fungovania. Preto možno téma slovenského pôrodníctva v spoločnosti až tak nerezonuje. Každoročne slovenskými pôrodnicami prejde približne 50 000 žien a približne rovnaký počet novorodencov. Pri celkovom počte pacientov prechádzajúcich slovenským zdravotným systémom sa toto číslo môže javiť zanedbateľné. No v tomto prípade nehovoríme len o zdraví žien v reprodukčnom veku, ale o fyzickom a psychickom zdraví nasledujúcich generácií. Spôsob, akým deti prichádzajú na svet, má totiž podstatný význam.

Vo veľkých nemocniciach sa o podporujúcom a priateľskom prostredí dá len ťažko hovoriť. Ak sú k dispozícii tri predpôrodné boxy, ktoré sú oddelené plachtou a ženy sa v bolestiach navzájom počujú, súkromie a intimita sa vytvoriť nedajú. Počas letných mesiacov, keď je pôrodov viac, veľké pôrodnice kapacitne nestíhajú, a tak rodiace ženy čakajú na chodbách. Vo veľkých nemocniciach je aj väčšia pravdepodobnosť, že pôrod bude vedený medikamentózne kvôli plynulému chodu pôrodnice. Stres, strach a úzkosť môžu spôsobiť zastavenie pôrodu, ktoré vyústi do série intervencií, často vedúcich k cisárskemu rezu.

„Paradoxne, malé pôrodnice dokázali už urobiť väčšie zmeny než tie veľké, pretože tu už ako-tak funguje konkurencia, aj keď to úplne nemôžeme nazvať pravým názvom,“ myslí si Iveta Lazorová, prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. „Malé pôrodnice bojujú o každého pacienta alebo klientku a prispôsobujú už mnohé podmienky aj potrebám žien. Naopak, vo veľkých pôrodniciach, mohli by sme ich nazvať aj veľkovýrobniach detí, k tomu vôbec nepristúpili, pretože ich k tomu nič nenúti, majú dostatok pôrodov. Práve tu ženy na tento systém najviac doplácajú – nemajú súkromie, nemajú možnosť mať dieťa 24 hodín denne pri sebe. Tieto nemocnice by potrebovali veľkú zmenu, ale opäť je to o tom, že nemajú peniaze, nechcú, nevedia…”

Žena je po príchode do pôrodnice separovaná od svojho partnera, pre obmedzené kapacity. Partnera zavolajú až na finále, keď už môže len sledovať vývoj situácie. Podľa odborníkov je však práve v prvej pôrodnej dobe pomoc a podpora partnera neoceniteľnou psychickou pomocou pre rodičku a dokáže zásadným spôsobom ovplyvniť priebeh pôrodu.
Stalo sa bežnou vecou, že počas pôrodu sa pri rodičke strieda až príliš vysoký počet odborníkov, o ktorých funkciách a menách sa rodička často nič nedozvie. Z ich strany podľa niektorých rodičiek dochádza k veľmi nešetrným vaginálnym vyšetreniam, ktoré sú ženami vnímané ako bolestivý zásah do intimity, ale aj osobnej integrity. „Kontrolovali ma traja alebo štyria doktori. Každý ‚skúsil´, čo mám nové. Žiadny sa mi nepredstavil," spomína Alexandra z Trnavy. Myslí si, že nemala šťastie na personál, lebo jej druhý pôrod prebehol inak.

Ešte stále nie je bežnou praxou, aby lekári na zákroky, ktoré idú vykonať, ženu vopred upozornili a vysvetlili jej ich opodstatnenie. Často personál rodičku neinformuje o priebehu pôrodu, koná mechanicky bez vedenia dialógu, čo spôsobuje rodičke zvýšený stres. Rodička sa stáva v rukách personálu objektom, predmetom, s ktorým sa manipuluje, a nehľadá sa cesta komunikácie a spolupráce.

Lekári sa bránia, že pri dvadsiatich pôrodoch za deň nie je možné individuálne komunikovať s každou rodiacou ženou. Psychiater Jozef Hašto nesúhlasí. „Ak doktori povedia, že v istej situácii nie je čas informovať pacientky a ani na to nemyslia, je to z ich strany často racionalizácia. Doktori majú pocit moci a zodpovednosť a pacientka je kvázi ne-mocná. Ona nemá moc, majú ju oni.“

.traumatizujúci zážitok
Veľa žien považuje zážitok zo svojho pôrodu za traumatizujúci. Vyjadrujú sa tak medzi sebou alebo na internetových fórach. Nechápu, prečo museli rodiť v štandardizovanej polohe, s priviazanými nohami, sťažujú sa na nástrihy hrádze, ktoré sa stali bežným postupom pri takmer 70 percentách pôrodov, a ktoré im následne spôsobujú zdravotné komplikácie. Veľakrát majú pocit, že takýto zákrok bol neopodstatnený a vykonaný bez ich súhlasu či vedomia. Ale len máloktorá tieto sťažnosti aj adresuje na zodpovedných ľudí alebo inštitúcie. Jozef Hašto si myslí, že odborníci potrebujú spätnú väzbu. „Keď sú ženy závislé od odborníkov, majú zníženú schopnosť asertivity. Nepovedia im veci, ktoré im prekážajú, lebo sa obávajú, že by to malo negatívny dopad na starostlivosť.“

Mnohé problémy však so sebou prináša aj starostlivosť o rodičku a novorodenca v tretej pôrodnej dobe, teda v čase bezprostredne po pôrode. V čase, keď sa všade v pokrokových krajinách prízvukuje potreba bondingu, teda podpora väzby matky a dieťaťa, na Slovensku stále odlučujú matky od novorodencov hneď po pôrode, a to aj v nemocniciach, ktoré získali status „baby friendly hospital” udeľovaný organizáciou UNICEF na základe hodnotenia viacerých kritérií.
„Na mojom pôrode ma najviac mrzí desaťhodinový kritický výpadok krátko po pôrode, keď som sa – napriek absolútnemu zdraviu (už šesť hodín po pôrode som chodila a vykonávala normálne činnosti) nás oboch – nemohla starať a mať v náručí svoje vlastné dieťa. Dodnes to cítim ako krádež a krivdu a totálne zmanipulovanie,” spomína si na svoj pôrod v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Bratislave Dáša.

To, že je problematika titulu Baby fiendly hospital (BFH) a dodržiavania kritérií, ktoré sa na jeho získanie požadujú, komplikovanejšia, než sa môže zdať, potvrdzuje aj doktorka Rozália Mišová, primárka novorodeneckého oddelenia Fakultnej nemocnice v Trnave: „Už od príjmu rodičky treba veľa vecí zmeniť. Nestačí sa snažiť, aby bolo dieťa po pôrode dostatočne dlho pri matke a aby sa plnilo ‚desatoro’ dojčenia. Matka musí vnímať pozitívum už od vstupu do nemocnice. A to sa ešte veľmi nedarí. Priateľstvo k deťom a k matkám musí byť komplexné. Snažíme sa spolu s gynekologickým oddelením o zmeny, a preto sme v septembri požiadali o posúdenie komisie, ktorá udeľuje titul BFH.”
Podľa svetovej zdravotníckej organizácie je dôležité dojčiť až do veku približne dvoch rokov dieťaťa. Dlhodobé dojčené dieťa má nesporné zdravotné výhody pre dieťa a pre rodičov výhody i finančné.
Systematická podpora dojčenia však u nás výrazne zlyháva. Práve prvé dni po pôrode a podpora laktácie pritom rozhodujú, či bude matka schopná dojčiť dlhodobo. U nás síce všetky pôrodné asistentky majú aj odborné znalosti v oblasti podpory dojčenia, ale nie sú špecializované a zároveň kapacitne vo veľkých nemocniciach nemusia stíhať. Na oddeleniach šestonedelia chýba osoba, ktorá by mala na starosti len otázku dojčenia a vedela by prvorodičkám skutočne pomôcť a poradiť. Pôrodnice samostatnú laktačnú poradkyňu nevedia zaplatiť.

.podfinancované nemocnice
Nemocnice naozaj zápasia s nedostatkom finančných prostriedkov. Hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva pre gynekológiu a pôrodníctvo a prednosta Gynekologicko-pôrodníckej kliniky LFUK a UNB na Antolskej ulici Miroslav Borovský: „Financovanie je naozaj základ. Výkony nie sú zaplatené, pôrodníctvo je podfinancované. Čím viac robíme, tým máme väčší dlh. Nedá sa dlhodobo robiť zadarmo. Nemáme materiál, nemáme ľudí. Máme iba názory, ako by sme to mali robiť.“

Podľa primára gynekologicko-pôrodníckej kliniky v Trenčíne Petra Kaščáka je slovenské pôrodníctvo na vysokej odbornej úrovni a jeho výsledky sú porovnateľné s najlepšími štátmi sveta. „Kvalitu a dosiahnuté výsledky však často získavame len vďaka entuziazmu ľudí, ktorí ho robia. Slovenské pôrodníctvo má minimálnu podporu a technické vybavenie. Na druhej strane vieme, že požadovať investície a podporu pre takú hustú sieť pôrodníc, akú máme, je takmer nemožné.”
Pôrodnice sa finančný deficit snažia dopĺňať vyberaním poplatkov a príplatkov za mnohé služby, ktoré sa považujú za nadštandardné. Ide napríklad o spomínanú prítomnosť otca pri pôrode či nadštandardný pôrodný box, prípadne o ubytovanie na nadštandardnej izbe, pričom v oboch prípadoch výhoda spočíva najmä vo vlastnom sociálnom zariadení a v prívetivejšom vybavení. Otázkou ostáva, či by už takéto služby v nemocniciach nemali byť samozrejmosťou a prečo si za ne rodička musí priplácať. Navyše, peniaze za nadštandardné služby sú len čiastočne, ak vôbec, investované späť do gynekologicko-pôrodníckych kliník.

Reakciou na rôznorodé problémy v slovenskom pôrodníctve sú mnohé občianske iniciatívy a združenia, ktoré sa snažia matkám pomáhať a radiť, suplujú pôrodné asistentky, radia pri dojčení a podobne. No tieto rady a informácie sú často podávané od združení, ktoré vedú s pôrodnicami tiché vojny. Nemocnice nie sú ochotné akceptovať podporné skupiny pre nedostatok ich odbornosti, samy však takúto podporu poskytnúť nevedia. Podporné skupiny zas vyzývajú ženy na „občiansku neposlušnosť” a na vydobýjanie si svojich práv za každú cenu.

Väčšina takýchto iniciatív vzniká na základe negatívnych skúseností ich zakladateliek. Kým sa téma tehotenstva a pôrodu netýka osoby priamo, a nie je súčasťou jej povolania alebo záujmu z iného dôvodu, problémy v slovenskom pôrodníctve nevníma ako zásadné, alebo si ich vôbec neuvedomuje. Zjednodušene sa táto téma každý rok týka približne 50-tisíc žien. Jedného percenta slovenskej populácie. Mužov sa týka len sprostredkovane. Netýka sa to žien, ktoré už majú pôrody za sebou, a majú vyrastené deti. Netýka sa to zatiaľ ani tých žien, ktoré ešte o dieťati neuvažujú. Ale narodenie ako také sa týka každého jedinca. Neznamená preto nezáujem o to, za akých podmienok prichádzame na svet, že niečo v spoločnosti nefunguje?
Snaha o to, aby pôrodníctvo zaujímalo celú spoločnosť, má niekoľko úrovní. Ak by sme ako prvé zobrali do úvahy finančné hľadisko, namieste je otázka, koľko finančných prostriedkov by sa ušetrilo, ak by sa znížil počet sekcií, nástrihov a iných menších chirurgických zákrokov, ktorých sa na Slovensku v porovnaní s odporúčaniami WHO stále vykonáva priveľa.

.zneistené matky
Zo zdravotného hľadiska fyzická kondícia a psychická pohoda ženy po pôrode idú ruka v ruke s tým, aký mala pôrod. A to sa potom premieta do jej schopnosti starať sa o dieťa, najmä počas prvých týždňov. „Pôrod je pre ženu viac ako len fyzický akt narodenia dieťaťa. V tomto okamihu sa rodí aj ona ako matka, rodí sa nová rodina. Pôrod by sme preto vždy mali vnímať v širšom bio-psycho-sociálnom kontexte. Zároveň je pôrod obdobím zásadnej životnej skúsenosti – žena by z neho mala vyjsť s vedomím vlastnej kompetencie: porodila som vlastné dieťa a viem sa oň postarať – od dojčenia až po utíšenie. Žena, ktorá počas pôrodu, ale i v nasledujúcich hodinách po pôrode, stráca pocit kontroly nad pôrodným procesom a neskôr nad dieťaťom, je vždy ohrozená pocitom vlastného zlyhania a viny. Jej rodičovská kompetencia je oslabená, čo sa následne môže odraziť aj v jej schopnosti citlivo sa starať o novorodenca.

Matky, ktoré nemali umožnený bezprostredný kontakt s dieťaťom po pôrode, často môžu prežívať materstvo oveľa úzkostnejšie. Opisujú, že majú strach dať dieťa po pôrode niekomu inému do rúk. Niekedy môže byť pre ne ťažšie rozlíšiť, prečo dieťa plače, môžu mať problémy s dojčením, utišovaním dieťatka, rozlišovaním jeho potrieb. Sú zneistené, menej si dôverujú. Kumuluje sa v nich opakovaná skúsenosť bezradnosti či „zlyhania“ v dôsledku prísneho hodnotenia a nepodpory. Obdobie narodenia dieťaťa prirodzene ženu stavia pred dôležité úlohy vyrovnávania sa s novou rolou a jej kapacity by sme mali zvyšovať podporujúcim sprevádzaním, nielen počas pôrodu, ale aj v tehotenstve a šestonedelí, ” pripomína Hana Celušáková, klinická psychologička a psychoterapeutka.

.nefinančné riešenia
A existuje aj spoločenské hľadisko. Podľa odborníkov sú prvé hodiny po narodení pre dieťa veľmi podstatné pre nadviazanie vzťahu s matkou. Doktor Hašto potrebu bondingu potvrdzuje: „Dnes sa už vie, že čerstvo narodené mláďa a matka potrebujú blízky fyzický kontakt v prvých 60 až 90 minútach. Je to také dôležité, že keď sa sleduje vývoj vzťahu medzi matkou a dieťaťom, tak existujú rozdiely. Ak v tých prvých 90 minútach vzájomný kontakt bol, tak sa jej zvýši produkcia oxytocínu, čo pôsobí priaznivo v popôrodnom období, nastavuje to matku na altruistický a opatrovateľský modus správania voči dieťaťu a citlivú komunikáciu. U dieťaťa zároveň dochádza k emocionálnemu upokojeniu. Napriek tomu, že si v dospelosti tieto veci nepamätáme, máme ich v implicitnej pamäti.”

Ak sú matka a dieťa po pôrode od seba umelo odlúčení, dochádza aj k narušeniu prirodzených biologických procesov v tele matky aj dieťaťa, čo môže mať neskôr za následok problém s dojčením, narušenie vzťahu matky a dieťaťa, v horších prípadoch u dieťaťa aj poruchy osobnostné. Narušenie vzťahu medzi matkou a dieťaťom, ku ktorému dochádza v pôrodniciach, môže mať vplyv na neskorší rozvoj psychických porúch. A psychicky narušený jedinec predstavuje pre spoločnosť nielen menší prínos, ale aj väčšiu záťaž.

Najväčším paradoxom slovenského zdravotníctva je, že väčšina jeho problémov nie je finančná. Práve naopak, keby sa niektoré veci zmenili, ušetrilo by to v systéme významné finančné prostriedky. Prvá časť problémov spočíva vo vnímaní postavenia rodičiek a komunikácii s nimi. A nestojí veľké investície, aby sa to zmenilo. Druhá časť sa týka prístupov, ktoré v slovenskej gynekológii a pôrodníctve dominujú. Zmenou prístupov by sa mohlo dosiahnuť šetrenie.
Všetko by sa dalo vyjadriť jednou konkrétnou zmenou.
Keď žena s bezproblémovým tehotenstvom príde do nemocnice, nevnímať ju ako pacientku, materiál, poradové číslo, ale ako klientku, ktorá s dôverou prichádza do zariadenia a chce v čo najideálnejších podmienkach priviesť na svet svoje dieťa. Rozdiel v týchto dvoch vnímaniach je začiatok, na ktorý nadväzuje všetko ostatné.

.autorky sú spolupracovníčky .týždňa

.diskusia
.neprehliadnite