Autorom myšlienky Viva zboru! je talentovaný klarinetista a úspešný manažér Matej Drlička, stojaci aj za obľúbeným letným festivalom Viva musica!, ktorý sa rozhodol priviesť osemsto žiakov 4. a 5. ročníkov z ôsmich bratislavských základných škôl v rámci hodín hudobnej výchovy opäť k spevu. Prostriedkom na dosiahnutie tohto ušľachtilého a nepochybne veľmi potrebného cieľa sa malo stať hudobno-scénické dielo, vychádzajúce z legendy o sitnianskych rytieroch. Réžiu projektu, v ktorom účinkujú známi herci ako Táňa Pauhofová, Zuzana Kronerová či Lukáš Latinák, zveril Drlička Jakubovi Nvotovi. Desať pôvodných piesní na texty Petra Kollára, ktoré sa žiaci počas roka naučili, skomponoval Oskar Rózsa, na všetko dohliadala ambasádorka projektu Adela Banášová. Pokiaľ by išlo o komerčný produkt za sponzorské peniaze, ktorý by autori ponúkali ako voľnočasovú aktivitu, veci by vyzerali trochu inak. Akademici by mohli opäť diskutovať o tom, čo je to gýč, odborníci by sa možno dohadovali, v čom vlastne spočívajú tie v PR projektu i v preslovoch ministrov zdôrazňované inovatívne metódy hudobnej výchovy a zvedavé mysle laikov by pravdepodobne zamestnávalo, ako sa medzi sitnianskymi rytiermi s vyobrazeniami Štúra a Štefánika na kostýmoch ocitli aj solúnski bratia v podaní Mira Nogu a Štefana Skrúcaného. Lenže hlavným sponzorom Legendy o rytieroch zo Sitna bol štát.
.neznesiteľná ľahkosť bytia
Ministerstvo kultúry ešte v druhom polroku 2012 uvoľnilo na tento projekt pod hlavičkou Národného osvetového centra značnú sumu 70 000 eur. Zarážajúce je i to, že sa všetko odohralo bez verejnej súťaže či akejkoľvek odbornej diskusie, takmer výlučne s požehnaním ministrov Marka Maďariča a Dušana Čaploviča. „Z hľadiska samotného projektu sme boli pre ministra Maďariča odbornými garantmi my. Vie, kto je Jakub Nvota, vie, kto je Oskar Rózsa, vie, kto som ja, a to mu v danej chvíli stačilo,“ povedal o vzniku projektu pre časopis Hudobný život začiatkom roku 2013 Matej Drlička. „Tento prístup určite nie je dobrým východiskom pre vzťahy ministerstiev s odbornou verejnosťou, svedčí aj o povedomí politikov o práci, ktorá bola na Slovensku v oblasti hudobnej výchovy vykonaná,“ myslí si profesor Juraj Hatrík, ktorý u nás patrí k nestorom hudobnej pedagogiky. Otázniky vyvoláva i expresné odobrenie projektu pracovníčkou Štátneho pedagogického ústavu, ktorá nemala k dispozícii kompletné podklady Legendy o rytieroch zo Sitna, o názor nepožiadala ani predmetovú komisu. „Odborná verejnosť je pre mňa až na druhom mieste, lebo tam sú často prítomné súkromné záujmy. Pokiaľ uvidím osemsto nadšených detí a tisíc šesťsto nadšených rodičov, tak budem považovať projekt za úspešný,“ oponuje Drlička. To sa napokon stalo (a nadšení boli i niektorí učitelia hudobnej výchovy), na druhom mieste sa však ocitli názory autorít, akou je skladateľ Roman Berger, dlhoročných pedagógov (Belo Felix, Ivan Šiller a ďalší) i členov Asociácie učiteľov hudby Slovenska, teda ľudí, ktorí na rozdiel od tvorcov Viva zboru! pracujú s deťmi dlhodobo. Keby sa Sitnianski rytieri Mateja Drličku presadili v konkurencii iných projektov, bola by to hodená rukavica pre slovenskú hudobnú pedagogiku. Tá má nepochybne svoje problémy (a Matej Drlička ich uvádza ako jeden z hlavných dôvodov, prečo veci zobral do vlastných rúk), ktoré však nesúvisia len s kvalifikáciou učiteľov, ale aj s ich vzdelávaním a najmä s postavením hudobnej výchovy vo vzdelávacom systéme na základných školách. Takto však vznikol hlavne neveľmi šťastný precedens.
.cui prodest?
Keď som sa projektom Legendy o rytieroch zo Sitna zaoberal ako redaktor Hudobného života, dostal sa mi do rúk jeho popis. Učiteľov, ktorí musia pravidelne prácne vypisovať formuláre o cieľoch, metódach, rozvíjajúcich kompetenciách a všeličom inom, i organizátorov kultúrnych podujatí, každoročne vypraúvajúcich granty, by pravdepodobne prekvapilo, ako málo sa v ňom píše o o jeho obsahovej stránke, teda o hudobnej výchove. Možno v ňom však nájsť vyjadrenia ako „projekt bude realizovaný v období nástupu súčasnej vládej koalície, ktorá potrebuje dlhodobé, stabilné, verejnosťou dobre vnímané a nekonfliktné projekty“ alebo „budovanie reputácie MŠSR a MKSR“. Nikto nechce upierať deťom či rodičom radosť z hudby, účinkovania s orchestrom či stretnutia s celebritami, kontroverzná Legenda o rytieroch zo Sitna má však aj svoju odvrátenú stranu. A v nej, žiaľ, pravdepodobne o deti na prvom mieste nešlo.
.neznesiteľná ľahkosť bytia
Ministerstvo kultúry ešte v druhom polroku 2012 uvoľnilo na tento projekt pod hlavičkou Národného osvetového centra značnú sumu 70 000 eur. Zarážajúce je i to, že sa všetko odohralo bez verejnej súťaže či akejkoľvek odbornej diskusie, takmer výlučne s požehnaním ministrov Marka Maďariča a Dušana Čaploviča. „Z hľadiska samotného projektu sme boli pre ministra Maďariča odbornými garantmi my. Vie, kto je Jakub Nvota, vie, kto je Oskar Rózsa, vie, kto som ja, a to mu v danej chvíli stačilo,“ povedal o vzniku projektu pre časopis Hudobný život začiatkom roku 2013 Matej Drlička. „Tento prístup určite nie je dobrým východiskom pre vzťahy ministerstiev s odbornou verejnosťou, svedčí aj o povedomí politikov o práci, ktorá bola na Slovensku v oblasti hudobnej výchovy vykonaná,“ myslí si profesor Juraj Hatrík, ktorý u nás patrí k nestorom hudobnej pedagogiky. Otázniky vyvoláva i expresné odobrenie projektu pracovníčkou Štátneho pedagogického ústavu, ktorá nemala k dispozícii kompletné podklady Legendy o rytieroch zo Sitna, o názor nepožiadala ani predmetovú komisu. „Odborná verejnosť je pre mňa až na druhom mieste, lebo tam sú často prítomné súkromné záujmy. Pokiaľ uvidím osemsto nadšených detí a tisíc šesťsto nadšených rodičov, tak budem považovať projekt za úspešný,“ oponuje Drlička. To sa napokon stalo (a nadšení boli i niektorí učitelia hudobnej výchovy), na druhom mieste sa však ocitli názory autorít, akou je skladateľ Roman Berger, dlhoročných pedagógov (Belo Felix, Ivan Šiller a ďalší) i členov Asociácie učiteľov hudby Slovenska, teda ľudí, ktorí na rozdiel od tvorcov Viva zboru! pracujú s deťmi dlhodobo. Keby sa Sitnianski rytieri Mateja Drličku presadili v konkurencii iných projektov, bola by to hodená rukavica pre slovenskú hudobnú pedagogiku. Tá má nepochybne svoje problémy (a Matej Drlička ich uvádza ako jeden z hlavných dôvodov, prečo veci zobral do vlastných rúk), ktoré však nesúvisia len s kvalifikáciou učiteľov, ale aj s ich vzdelávaním a najmä s postavením hudobnej výchovy vo vzdelávacom systéme na základných školách. Takto však vznikol hlavne neveľmi šťastný precedens.
.cui prodest?
Keď som sa projektom Legendy o rytieroch zo Sitna zaoberal ako redaktor Hudobného života, dostal sa mi do rúk jeho popis. Učiteľov, ktorí musia pravidelne prácne vypisovať formuláre o cieľoch, metódach, rozvíjajúcich kompetenciách a všeličom inom, i organizátorov kultúrnych podujatí, každoročne vypraúvajúcich granty, by pravdepodobne prekvapilo, ako málo sa v ňom píše o o jeho obsahovej stránke, teda o hudobnej výchove. Možno v ňom však nájsť vyjadrenia ako „projekt bude realizovaný v období nástupu súčasnej vládej koalície, ktorá potrebuje dlhodobé, stabilné, verejnosťou dobre vnímané a nekonfliktné projekty“ alebo „budovanie reputácie MŠSR a MKSR“. Nikto nechce upierať deťom či rodičom radosť z hudby, účinkovania s orchestrom či stretnutia s celebritami, kontroverzná Legenda o rytieroch zo Sitna má však aj svoju odvrátenú stranu. A v nej, žiaľ, pravdepodobne o deti na prvom mieste nešlo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.