Kde v Európe sa už štyridsať rokov bojuje? Kvízová otázka pozná správnu odpoveď. Pripomínam nespravodlivo zabúdaný a poučný príbeh Severného Írska.

Je to ukážkovo absurdný, no pritom rukolapný dôkaz toho, v akom štáte dvadsať rokov žijeme. Prezidentovo dnešné odôvodnenie nevymenovania Čenteša a založenie SR 1. 1. 1993 má spoločné gény. Je to pohŕdanie zákonmi, občanmi, ba dokonca ľudskými životmi.

Tento blog je o dvoch správach, ktoré, predpokladám, nielen mnou otriasli. Kto sme, my novinári? Obvyklá vyhýbavá odpoveď „ako ktorí“ ma tentoraz neuspokojuje.

Hovorí sa, že rodinu a susedov si nevyberáme. Opakované výskumy ukazujú, že práve to druhé vnímame ako svoje bytostné ohrozenie.

Aj seriózny mienkotvorný časopis musí občas písať o tých najdôležitejších veciach. Nemyslím tým politiku.

Od piatka večera uvažujem, čo ma na správe o dolapení Bakiho Sadikiho zaujalo najviac. A opakovane prichádzam k tomu, že viac ako o osobu (drogový díler) ide v mojom príbehu o miesto (Kosovo). Vysvetlím prečo.

V najnovšom .týždni sa dočítate aj o podozrivom biznise s likvidáciou našich jadrových elektrární a odpadu z nich. V článku mám chybu, ktorá ma mrzí.

Spoločne s Františkom Mikloškom som zrejme jeden z mála Slovákov, ktorých Azerbajdžan zaradil na zoznam nežiadúcich osôb. Dôvod? Išli sme vlani do Náhorného Karabachu z Arménska, nie z Azerbajdžanu. Teda jediným možným spôsobom a pritom ilegálne.

V posledných týždňoch sa opäť trochu túlam po horách. A uvedomujem si, ako sú z perspektívy kamennej pustatiny v nadmorskej výške cez dvetisíc metrov niektoré veci prízemné. Napríklad politika.

Nie som ktovieaký kaviarenský typ, no s veľkou chuťou som pripravil do najnovšieho vydania .týždňa tému o našich slávnych krčmách a kaviarňach, kde sa tvorili dejiny – či už tie skutočné, alebo fiktívne, literárne. Ako vždy, ostalo čosi nedopovedané.